Česká politika je teraz ako lietadlo prelietajúce turbulenciou. Letušky prestali roznášať občerstvenie a kapitán rozsvietil nápis: „Pripútajte sa!“ S pasažiermi to nepríjemne hádže. Sem-tam niekto vydesene vykríkne, ale väčšina nahlas žartuje, pretože vie, že turbulencie nie sú nebezpečné.
Teda takmer nikdy. V jednom z milióna prípadov, možno ešte výnimočne sa môže stať, že turbulencia spôsobí katastrofu. Záleží na tom, aká je silná, a aj aká kvalitná je konštrukcia lietadla.
Keď zostaneme pri tejto metafore, je tou konštrukciou česká ústava či všeobecne povedané právny poriadok. V uplynulých dvadsiatich rokoch bolo len málo príležitostí ich kvality v záťaži otestovať. Dnes sa navyše potvrdzuje varovanie tých, ktorí tvrdili, že „vylepšovať“ konštrukciu bez vykonania zodpovedajúcich hlbších zmien (teraz je reč o zavedení priamej voľby prezidenta) môže byť pre fungovanie stroja rizikové.
Otvorená vojna medzi prezidentom a parlamentnými politickými stranami ukazuje, že na niečo také nie je politický systém pripravený a môže to byť začiatok jeho deštrukcie.
Tým lietadlom v turbulencii je však i celá česká spoločnosť. Ako keby sme si neuvedomovali, že žijeme v najdlhšom období prosperity v našej histórii. Namiesto toho sa topíme v žabomyších vojnách a po kúskoch strácame vieru v politiku a tým i v demokraciu.
Veľká časť spoločnosti vidí cestu k náprave v represii a vláde pevnej ruky. Čo je tragický omyl vyplývajúci možno z toho, že sme sa nikdy nenaučili svoju slobodu si skutočne ctiť a vyznávať.
V roku 1989 nám viac spadla do lona, než by sme sa o ňu zaslúžili. Vyše dvadsať rokov ju berieme ako niečo samozrejmé, čo netreba brániť ani o to bojovať. Lenže potom sa môže stať, že rovnako ľahko a bez boja o ňu aj prídeme.
