Čakáme s čečenskou priateľkou Elzou na autobus. Na zadnej strane zastávky je prilepený otrhaný leták s fotkou Džochara Carnajeva, jedného z dvoch bratov obvinených z teroristického útoku na bostonský maratón.
Staršieho Tamerlana zabili americkí policajti. Mladší čaká na súd. Jeho mama tvrdí, že je nevinný.
Je to ona, čo na letáčiku akoby držala v rukách list s telefónnym číslom, na ktoré máme zavolať a dohodnúť sa na spôsobe finančnej podpory. Vraj na advokáta.
Behom krátkej chvíle sa okolo nás zhromažďuje hlúčik Čečenov. „Neurobili to,“ hnevajú sa muži. „Zase to chcú obrátiť proti nám Čečenom,“ hovorí chlapík v šiltovke.
„Proti všetkým moslimom!“ Volá mladík, ktorý má na tričku nápis v ruštine: „Som moslim.“
„Je to pomsta neveriacich, Američanov, ktorí bojujú na celom svete proti islamu, proti nám veriacim Čečenom aj proti všetkým našim moslimským bratom,“ prednesie prejav muž v šiltovke a ostatní súhlasne zahučia: „Alah Akabar.“
Člen komisie pre svetový unikát
Bai-Ali je v Čečensku pojmom. Sídli v prezidentskom paláci za hradbami, ktoré nezdolá ani školený záškodník. Nieto novinár.
Nebyť Abdulla, asi by sa mi nepodarilo vypočuť si múdrosti jedného z najváženejších duchovných severného Kaukazu, poradcu čečenského lídra Ramzana Kadyrova pre náboženské otázky, imáma, človeka študovaného na Západe i Východe Bai-Ali Tevsijeva.
Lenže Abdull Lukmanovič Istamulov zariadi v Čečensku skoro všetko. Je to človek neriadeného temperamentu a výnimočného intelektu.
Čo sa prejavuje okrem iného tým, že nedáva najavo, o koľko je múdrejší než jeho šéf, trochu spomalený Bai Ali, a nakoniec aj ako muž robustného rozumu Ramzan Kadyrov.
Keď som sa prvýkrát Abdulla spýtala, čo vlastne v Čečensku robí, keď by mohol prednášať v Moskve alebo aj vo vzdialenejšom zahraničí, usmial sa: „Učíme mulicu rodiť deti.“
Hovorí rád a strašne rýchlo. „Čečensko sa rozhodlo, že sa stane svetovým unikátom. Že nájde recept na to, ako spojiť moderný život s jeho zhonom a ambíciami, s tradíciami starými stovky rokov, múdrosťou a rozvahou predkov, a to všetko zabalí do rúcha islamu.“
Keď namietam, že Európa s týmito problémami neúspešne zápasí nejedno desaťročie, Abdull kontruje: „Lenže mi na to máme osobitnú komisiu, ktorej som členom, a koncepciu, ktorej som autorom.“ A bolo.
Aj keď mám o komisiách a koncepciách svoju mienku, o genialite tej Abdullovej nepochybujem. „Chcete rozhovor s Bai-Alim, najváženejším moslimom severného Kaukazu?“ Nečakal ani na odpoveď a zareval: „Do áut.“
Asi na tretej križovatke sme zastavili. Priamo uprostred prachu a semaforov. Asi za päť minút prichádza džíp s tmavými sklami.
Z neho vystupujú mladí muži v drahých oblekoch. Hľadám hrče, ktoré robia pištole zastrčené za pásom. Našťastie nič nenachádzam. Sú solídni, úctiví a dôležití. „Doklady, prosím.“
Odovzdávam ako hypnotizovaná dokumenty ľuďom, ktorých vidím prvýkrát v živote, ktorí majú tmavé okuliare a na prstoch zlaté prstene. Odchádzajú, ani mi nezamávajú. Abdull sa usmieva.
O dve hodiny mám doklady späť. V nasledujúci deň presne o dvanástej prechádzam cez vrátnicu takmer nestráženého Domu novinárov v Groznom a sadám si naproti vysokému človeku s výnimočne vľúdnou tvárou.
Keď bolo zložité dostať sa cez desiatky kontrol do kancelárie Bai-Aliho v prezidentskom paláci, Abdull zariadil, aby si predstaviteľ najvyššieho čečenského duchovenstva urobil výlet von z opevnenia. A prijal mňa Európanku so šatkou uviazanou po čečensky.
Rakúsko, ideálna krajina pre moslimov
„Neusilujú sa o vytvorenie žiadneho islamského štátu. Kresťania a židia môžu byť pokojní. Ani neveriacich nikto nebude trestať,“ uisťuje ma hneď na úvod ten muž s tvárou ako slnko. „Islam je na vzostupe. Aj v Európe. Podľa štatistík už v 50. rokoch tohto storočia budú tvoriť 60 percent obyvateľov Európy moslimovia.“
„Len či to nebude to, prečo sa vás Európania boja,“ osmeľujem sa.
„Normálny Európan sa nás nebojí. Veď my len hlásame to, čo je morálne a osvedčené. Prečo je človek na Zemi?“
Tápem a trápne krčím plecami.
„Aby sa rozmnožoval,“ povie mulica, a azda sa mi len zdá, že sa mu v očiach zablysla iskra.
„V prírode neexistuje žiadne spolužitie medzi mužom a mužom, ženou a ženou, človekom a zvieraťom. A Európa sa dnes prestala rozmnožovať. Ženy sú vedené pracovným úspechom, každý chce urobiť kariéru, postaviť dom, zarobiť peniaze, vybudovať si bazén... a potom už nestačí porodiť dieťa. Jasná degradácia.
Prikyvuje.
Bai-Ali je spokojný. „Nebojte, nechystáme sa na Sochu slobody zavesiť polmesiac,“ a zasmeje sa vlastnému vtipu.
Bai-Ali študoval islam v Sýrii, od roku 2004 žil šesť rokov v Rakúsku, vrátil sa do Čečenska a stal sa vrcholným predstaviteľom moslimov - muftim. Koncom 90. rokov sa síce vzoprel požiadavke guerilly vydať fatwu (vyhlásenie islamských duchovných, ktoré má formu právneho výnosu) o možnosti zabíjať čečenských kolaborantov, ale aby ich upokojil, vyhlásil gazavát - svätú vojnu proti neveriacim.
Dnes to považuje za chybu. Pôsobí viac ako mierumilovne. Naučil sa tak vyzerať práve v milovanej Európe. Obaja, Bai-Ali aj Abdull na starý kontinent majú aj kritický pohľad.
„Až ma deti dajú do starobinca, budem vedieť, že aj k nám prišla Európa,“ trpko sa zmraští Abdull a Bai-Ali prikyvuje. Napriek tomu je podľa neho práve „jeho“ Rakúsko ideálna krajina pre moslimov.
Lovci zlých žien
Elza ma čoskoro od hlúčika nahnevaných mužov stojacich pred plagátmi so žiadosťou matky bratov Carnajevovcov odtiahla preč. Na trhu mi kupuje dlhé pestré šaty a hodvábnu šatku.
Trhovkyňa so šatkami aj jej susedka s topánkami si prisadnú pri skúšaní šiat k nám a začnú šepkať. „Kdeže, krátka sukňa v žiadnom prípade. Vysoké podpätky áno. Šatka bude priviazaná dozadu, ako to nosili naše babičky. Alebo taký ten arabský štýl, cez čelo a uši, aby ani vlások nevykúkal. Len sa nesmie zakrývať ani kúsoček brady či dokonca ústa! To by ťa mohli zobrať,“ dopĺňa tá staršia a korpulentná.
Elza prikyvuje a šeptom pripomína nedávnu príhodu. Stalo sa to pri novej budove múzea v Groznom. Dve dievčatá v sukniach nad kolená a bez šatiek išli po chodníku a skupinke chlapcov sa ich odev nepáčil.
Najskôr im vynadali a potom ich chytali za ruky, čo je podľa čečenskej tradície pre ženu strašná urážka. Nakoniec ich postriekali akousi farbou.
„A to mohli byť rady, že ich neodviezli autom niekam za mesto a nezbili, to sa tiež stáva,“ hovorí mladšia, štíhla predavačka.
Podobných prípadov je viac. Podľa čečenských ochrancov ľudských práv je to výsledok podivnej politiky súčasného čečenského vedenia na čele s Ramzanom Kadyrovom. Jeho poňatie islamu je naozaj originálne.
„Neviem, kto to robí,“ vyhlásil, keď ho informovali o skupinách lovcov na zle oblečené ženy. „A keby som to vedel, tak by som im za tú prácu poďakoval,“ dodal.
Hidžáb miesto bikín
Bai-Ali má na ženy slabosť. Hovorí o nich, že majú zdravý rozum, ale problémy s logikou. „Zase máte vlastnosti, bez ktorých my muži nemôžeme existovať,“ rozhliadne sa okolo, či sa jeho vtipu smejú aj podriadení.
„Islam žiadnej žene neprikazuje, aby sa zahaľovala. V niektorých arabských krajinách majú trošku predpojatý postoj k ženám. My Čečeni nie. My vám dôverujeme,“ pozrel sa mi do očí, a niečo sa mi v tom pohľade nepáčilo. „My sa o vás staráme, my vám nadbiehame, a tiež vás kontrolujeme.“
Kontrola je niekedy nenápadná. Tak napríklad z najvyšších miest stačilo vysloviť želanie, aby herečky boli odeté pekne po moslimsky a dnes sa v divadle ani na obrazovke neobjaví jediná žena bez stroho uviazaného hidžábu.
Zamestnankyne štátnej správy bez šatky nesmú na pracovisko. Islamský ženský odev je v Čečensku čoraz populárnejší.
Radosť z toho môže mať aj manželka vodcu Ramzana pani Kadyrovová. Vlastní totiž módny dom Firdaws, ktorý šije práve šaty pre pravoverné moslimky.
Je to nová čečenská móda. Namiesto minisukní z Európy, prišli hidžáby - pre Čečenky rovnako netradičné ako bikiny.
Čečenky sa rozdelili na tie, ktoré hidžáb prijímajú, a tie, pre ktoré je neprijateľný. Podobne to je s uzatváraním reštaurácií počas ramadánu.
„Násilie je v tomto zmysle úplne zakázané. Násilie v islame neexistuje. Musíte to predsa vedieť, keď máte za manžela moslima,“ vysvetľuje mi Bai-Ali.
Horlivo prikyvujem. „Ale ja pijem,“ vyhŕkne zo mňa, ani neviem prečo.
Bai-Ali s usmeje. „A váš muž to toleruje?“
„Áno.“
„Potom pite. Kto chce piť, vždy si fľašku nájde. U nás je obchod s alkoholom obmedzený, ale ak chcete, zoženiete vodku v akúkoľvek dennú i nočnú hodinu.“ Mal pravdu. Zohnali sme.
Číslo z plagátu
Islam sa prvýkrát na severnom Kaukaze objavil pred 500 rokmi. Komunizmus ho nezadusil a dnes zaznamenáva rozkvet.
Pomocou neho si Čečeni dnes chcú udržať vlastnú identitu, a zároveň chodiť do supermarketov a užívať si internet. Chcú spáriť osla s koňom. A donútiť mulicu, aby mala potomstvo.
Nenašla som v Čečensku jedinú osobu, ktorá by pripustila, že bratia Carnajevovci skutočne spáchali bombový útok v Bostone. Všetci tvrdili, že ide o sprisahanie Ameriky proti islamskému svetu a Čečensku zvlášť.
„Veľké divadlo to bolo,“ hovorí aj Bai-Ali. „Šikovní mladí Čečeni už dokázali vypátrať, že tam vlastne ani žiadny výbuch nebol. Keď vtrhne šialenec do školy a postrieľa celú triedu, nikto nehovorí, že to bol kresťan alebo žid. Ale keď sa niečoho dopustí moslim, je to v titulkoch. Prečo nehovoríme o kresťanskom terorizme? Prečo nikto nevidí, že Amerika v snahe kontrolovať ropné trhy rozpútava vnútorné konflikty v krajinách, kam potom ide akoby robiť poriadok?“
Potom si povzdychne a úprimne prizná: „Chcel by som si zájsť do Európy odpočinúť. Do Talianska.“
Večer sme zavolali na číslo uvedené na plagátoch v rukách matky bratov Carnajevovcov. Žena, ktorá sa predstavila ako matka Džochara a Tamerlana, ma požiadala o peniaze na advokáta.
Odmietla som. Tisíce Čečenov na jej účet peniaze poslali.
