Tento týždeň sa mi na narodeninovej oslave prihovorila mama dievčatka, ktoré chodí do škôlky s mojou dcérou.
Dievča doma stále hovorilo o tom, že Ruth chodí na Slovensko a vie po slovensky. Mamu to zaujalo, lebo zo Slovenska pochádzal jej otec, hoci o ňom nikdy nehovoril.
V koncentrákoch mu zomrela takmer celá rodina a do Izraela prišiel ako vojnová sirota. Taký vykorenený, že sa vzdal aj toho, na čom u nich doma, na Slovensku, vždy trvali. Náboženstva.
V Izraeli sa z neho stal sekulárny žid a k tomu viedol aj deti. Zmenil si priezvisko, aby znelo po izraelsky, a o rokoch na Slovensku nikdy nehovoril.
Jeho deti to rešpektovali, hoci na hodinách v škole, keď sa rozpráva o koreňoch, si museli vystačiť len s maminou rodinou. Otec zaryto mlčal.
Keď padli režimy vo východnej Európe a Izraelčania mohli cestovať do krajín predkov, otec otázky, či sa nechce ísť pozrieť na Slovensko, ignoroval.
Pred pár rokmi zomrel bez toho, aby jeho blízki vedeli čo i len to, kde sa na Slovensku narodil. Poznali len jeho pôvodné priezvisko.
S jeho dcérou som sa na škôlkarských akciách obchádzala tri roky. Až teraz sa ma opýtala na Slovensko. Pýtala sa ma, či by som jej nemohla pomôcť s pátraním.
Po pár hodinách na internete sme zistili, že jej rodina pochádza zo Senice alebo z Bratislavy. A našli sme meno ženy, ktorá nahlásila do Jad Vašem ľudí z rodiny, čo zomreli počas šoa. Možno jej potomkovia žijú. Aj ona.
Asi tiež chcela vedieť viac, ak sa pripojila na databázy. A možno sa im podarí dať sa dohromady. Také príbehy sa ešte stále stávajú.
