Na sociálnych sieťach som zachytil jeden jediný žart týkajúci sa minulotýždňového zvýšenia cien benzínu. Humor je to skutočne čierny, ale veľa vypovedá o obyčajných Indonézanoch.
Áno, vláda prestala dotovať najlacnejší benzín, ktorý si do svojich motoriek tankuje väčšina Indonézanov. V Jakarte sa peši ďaleko nedostanete.
Liter stojí po novom približne pol eura. Tí najchudobnejší dostanú finančnú kompenzáciu 50 eur na štyri mesiace. Tí, ktorým sa ani to nepáči, protestujú.
Fajčí sa všade
Benzín je vraj drahý, ale cigarety sú za babku. Áno, Indonézania fajčia ako Turci. A fajčia všade. Vláda, ktorá z toho má rozprávkové zisky na daniach, ich v tom nijako neobmedzuje.
Naopak. Indonézia je jednou z posledných krajín, kde sa reklama na tabak vysiela v televízii a vylepuje na bilbordy. A to, že pre Indonézanov má život malú pridanú hodnotu, mám na očiach každý deň.
Pouličné jedlá sú dochucované glutamanom sodným. Všetky nápoje okrem vody sú príšerne sladké. Mnohí šoférujú bez prilieb, často s malými deťmi postojačky.
Nechránia sa pred smogom, akoby si ho ani neuvedomovali. Tvária sa, že sa ich nijako netýka devastácia životného prostredia.
Vyplienená krajina
Odpadky vyhadzujú rovno pod seba, a často aj z tých najdrahších áut. Pálenie čohokoľvek tu nie je ani len priestupkom.
Prečo sa čudovať, že sa už roky rokúce vypaľujú indonézske pralesy, aby ustúpili palmovým a iným plantážam? Je z toho veľké haló, až keď to v Singapure vyzerá ako vo fajčiarni.
Plienenie krajiny je tu doslova učebnicové a to je pre túto bohatú a krásnu krajinu veľmi zlá správa. Indonézania si však z toho radšej robia žarty.
Autor je novinár, žije v Indonézii, kde vychováva syna.
Autor: Juraj Sedlák
