.
V uliciach hlavného meste najchudobnejšej krajiny sveta Nepálu žobre asi tritisíc detí, väčšinou chlapcov.
Ďalšie tisíce tých, ktorých rodičia už nežijú či nezvládajú z finančných či iných dôvodov výchovu, sú rozmiestnené v rôznych výchovných inštitúciách.
Herečka a hudobníčka Dorota Nvotová sa pokúšala niekoľko rokov získavať podporu pre jeden z detských domovov v Káthmándú.
Ako sa však pred niekoľkými mesiacmi ukázalo, Happy Home nebol pre deti v ňom až takým šťastným domovom.
Nešťastný domov
Ani desiatky dobrovoľníkov z Európy, ktorí v domove za roky pracovali, ba ani štáb českých filmárov, ktorý navštívil Dorotu Nvotovú v Nepále na jeseň minulého roka, nedokázali dobre prečítať náznaky týrania detí v Happy Home.
Filmári pripustili, že v odlišných podmienkach mali aj oni tak ako všetci oveľa vyššiu toleranciu a istý čas žili akoby s klapkami na očiach.
„Každý návštevník Nepálu prejde obdobím, v ktorom nič nehodnotí, len sa učí. Až po čase vám začnú byť isté veci čudné, “ hovorí režisérka Vendula Bradáčová, ktorá o pôsobení Slovenky v Nepále nakrútila film Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami.
Aj dramaturgička tohto filmu Věra Krincvajová sprvoti dôverovala tomu, že Nepálčania majú jednoducho inú mentalitu.
„Deti boli síce špinavšie, ale popravde vyžarovali väčšie šťastie ako väčšina našich detí vyrastajúcich v rodinách. Dokázali sa nadchnúť pre každú hlúposť. Spätne som však sama zostala zamrazená z toho, aká realita zostala našim očiam skrytá,“ hovorí.
Aj bez akejkoľvek ďalšej informácie si vo filme všimneme komentár Nvotovej, že nepálske deti natoľko držia pri sebe, že neprezradia, čo im je, keď plačú. V inom zábere filmu zas pracovník ústavu nepochopiteľne naliehavo zdôrazňuje, že u nich sa deti nebijú.
„Na nepekné dianie v domove sa bohužiaľ prišlo až po natáčaní a prvom strihu filmu, a tak som sa rozhodla túto figúrku, ktorá v pôvodnom koncepte fungovala iba ako taký zábavný prvok, vsunúť do deja ako semienko podozrenia, aby som mohla udalosti reflektovať v akomsi dôvetku k filmu aspoň prostredníctvom svedectva Doroty Nvotovej,“ dodáva režisérka Bradáčová.
Čo sa vlastne v zariadení, na ktoré vďaka herečkinej aktivite prispeli aj početní darcovia zo Slovenska, stalo?
Biznis s deťmi
Ako Nvotová vysvetľuje, zakladateľ Happy Home Bishwa Pratap Acharya k deťom jednoducho pristupoval absolútne podnikateľsky. „Šetril na veciach, na ktorých nemal šetriť, a aby to udržal v tajnosti, deti týral a vyvolával u nich taký rešpekt, že sa triasli, len čo zbadali jeho či jeho ženu, ktorá je podľa mňa zdrojom zla,“ tvrdí.
Slušného jedla sa dočkali, len ak tam bola nejaká návšteva, inak sa im nezriedka ušla len zhnitá zelenina. Keďže nechcel dávať peniaze na personál, deti sa najčastejšie starali samy o seba, samy si varili, samy si prali. Niekedy dokonca v noci v mrznúcej vode, lebo riaditeľ domova to tak chcel.
Aby sa deti úradom ani dobrovoľníkom nesťažovali, bil ich vo svojom súkromnom byte umiestnenom nad školou, kam nemal nikto z pracovníkov domova prístup.
„Bitie v školách nie je v Nepále ničím výnimočným, deje sa to aj na dobrých súkromných školách. V Happy Home však bolo oficiálne zakázané, a tak sa presunulo do riaditeľovho bytu,“ opisuje Nvotová. Neprípustné správanie riaditeľa domova však nakoniec prezradili deti, ktoré pomáhali v jeho rodine. Vedeli totiž o všetkom, čo sa tam dialo.
Ešte pred Nvotovej príchodom do domova malo dokonca dôjsť aj k pokusu o sexuálne zneužívanie, jeho obete však nakoniec odmietli vypovedať na polícii.
„Šikanovať deti je v týchto podmienkach veľmi jednoduché. Nemajú sa na koho obrátiť,“ vysvetľuje dramaturgička Krincvajová.
Nvotová verí, že z peňazí, ktoré sama zabezpečila, si správca veľa nenakradol. Keďže žila priamo v Nepále, mala ich viac pod kontrolou ako sponzori, ktorí zo zahraničia posielali svoje príspevky.
„Teraz všetky tie nakradnuté peniaze bude musieť dať na úplatky úradom, ktoré majú rozhodnúť o budúcnosti domova,“ mieni.
Bližšie informácie nájdete na www.happyhomenepal.sk.
Falošné siroty
Pri dôkladnejšom prešetrení sa hlavne ukázalo, že mnohé deti umiestnené do Happy Home vôbec neboli sirotami, zakladateľ domova im však zmenil mená, aby ich pôvodní rodičia nemohli tak ľahko nájsť.
Kontakty detí s pôvodnými rodinami boli obmedzené, nečudo, že po sviatkoch sa niekedy aj polovica detí do domova už nevrátila. „Minulú jeseň som začala výrazne rozmýšľať nad tým, prečo sa tak dialo,“ spomína Nvotová.
Deti sú totiž v podobných zariadeniach kapitálom, vďaka nim dostávajú šéfovia domovov podporu od sponzorov.
„To sa v Nepále robí. Keď máte dieťa, ktoré s vami žobre na ulici alebo pracuje na poli, príde majiteľ detského domova, zoberie vám ho s prísľubom, že mu dá vzdelanie. V Nepále je málo ľudí študovaných, ak už niečo vyštudujete, nemáte potom už problém sa uplatniť,“ dodáva Nvotová.
V Happy Home však deti klamali aj v tomto, pridlho trvalo, kým sa pre ne zariadila slušná škola, a tak veľa času zameškali.
Nvotovej, ktorá do Happy Home investovala svoj osobný kredit, nemôže byť podobná situácia príjemná.
„Týždeň som nespala, kým som nabrala odvahu hovoriť o problémoch. Cítila som, že prvé, čo ľudí napadne, je prestať platiť, a čo je ešte horšie, nikdy už ničomu podobnému neveriť,“ rozmýšľa. Za dôležité preto považuje snažiť sa aj naďalej situáciu riešiť.
Mnohé nepálske sirotince sú založené na podobných základoch. Nepál nikdy nebol ružovou záhradou, ale dlhá a krutá občianska vojna krajine ešte viac poškodila. Skončila sa len pred niekoľkými rokmi a Nepál sa doteraz z nej nespamätal.
Dorota tvrdí, že sa hlavne nevyliečil z korupcie, a tá priamo ovplyvňuje aj starostlivosť o deti.
„Nepálske deti sú týrané, lebo na úrade, ktorý by ich mal chrániť, sú úplatní ľudia. V marci nám dali potvrdenie, na základe ktorého mal náš riaditeľ domov zavrieť a deti vrátiť do rodín. O mesiac mu vydali iný doklad, že sa nič zlé v Happy Home nepreukázalo. My sme z tohto úradu dostali konkrétnu ponuku, koľko by sme mali zaplatiť, aby sme spor so zakladateľom Happy Home vyhrali,“ tvrdí Nvotová, ktorá však touto cestou určite nechce ísť.
Stále verí, že si podobné prípady všimnú aj miestne médiá. „Pomaly sa o situácii začína hovoriť, ak budeme iniciatívni, tak zachránime asi šesťsto detí. Ak sa totiž preukáže korupcia úradu, zavrú sa viaceré podobné detské domovy,“ mieni.
V uliciach žobrú najmä chlapci.
Sponzor je ako anjel
Situácia by sa dala riešiť tým, že sponzori budú podporovať deti priamo v ich biologických rodinách, čo je súčasným trendom nielen v Nepále. Nvotovej sa nateraz podarilo umiestniť už dvanásť detí z Happy Home.
„Deťom platíme školu, prispievame na stravu, ale zostávajú doma, hoci aj v skromných podmienkach,“ vysvetľuje.
Väčšina matiek týchto detí je negramotných, živia sa nosením dreva alebo žobraním. Ak im však niekto v miestnom obchode preplatí kredit, z ktorého si nemôžu kúpiť alkohol ani cigarety, len jedlo, dokážu sa o deti ako-tak postarať. „Tento systém funguje dobre,“ hovorí Nvotová.
Vyhľadávanie pôvodných rodín detí bez spolupráce riaditeľa domova, ktorý má stále v rukách všetku dokumentáciu, je však náročné.
Dá sa týmto nepálskym deťom stále ešte nejako pomôcť? „Volajte a píšte na štátny úrad CCWB, ktorý sa zaoberá ochranou detí a môže rozhodnúť o tom, aby bol Happy Home zatvorený a deti navrátené rodinám. Čím viac ľudí sa bude ozývať, tým bude menšia šanca, že sa celý prípad ututle a že sa šéf sirotinca zo svojich hriechov vyplatí,“ vyzýva Nvotová. Bližšie informácie možno nájsť na stránke www.happyhomenepal.sk.
Pomoc neznámemu dieťaťu v Nepále môže byť pre darcu aj skúsenosťou s veľkým zadosťučinením.
„Jedno dievča chodilo za mnou niekoľko dní, aby som jej v angličtine opravila list, ktorý písala svojmu sponzorovi. Bol pre ňu anjelom, hoci mali len virtuálny vzťah. Trpiace deti sú také plné lásky, až z toho mrazí,“ hovorí Krincvajová o jednej zo zvereniek Happy Home.
V Nepále pritom nie je zvykom veľmi ďakovať. Žobrák napríklad neďakuje za almužnu, podľa starej tradície majú ľudia z vyššej kasty povinnosť pomáhať chudobným. Obdarovaný vníma to, že im vlastne len umožnil zlepšiť si vlastnú karmu.
V mestách sa však už pod vplyvom západných turistov začína aj ďakovať. „Bolo smiešne, keď som učila naše deti z ústavu ďakovať. Natoľko sa báli, že to neurobia v správnom momente, že ďakovali ešte aj za to, ak si ich niekto fotil,“ spomína Nvotová.
