A ja s ním úplne súhlasím.
Miestny surrealizmus nádherne vystihuje hromadná doprava.
Pravidelne cestujem metrobusom, ktorý je civilizovanejšou alternatívou mikrobusov. Tie jazdia bez grafikonu, sú plné dotieravých predavačov a stoja na každom rohu.
Ale aj metrobus má svoje špecifiká. Napríklad nástupiská vždy zametajú počas rannej špičky. A tetušky to robia pekne zhurta - špinu víria medzi ľudí a ak im stojíte v ceste, tak vás metlou bez problémov buchnú po nohe.
Vrcholom absurdnosti je bitka o miesto. Väčšina nastupujúcich nečaká, kým ostatní vystúpia. Hneď, ako sa otvoria dvere, zapoja lakte a prebíjajú sa k voľným sedadlám.
Solidarita neexistuje - tínedžeri neuvoľnia miesto starším, tehotné ženy musia bežne stáť.
Autobus je pre časté sexuálne obťažovanie rozdelený na dve zóny. V prednej časti pre ženy to ráno vyzerá ako v kúpeľni. Dámy sa šminkujú, češú si vlasy, trhajú chĺpky. Sú pritom kreatívne. Obočie si napríklad vyrovnávajú naslinenou lyžicou a ak nemajú zrkadlo, pomôže aj odraz v okne.
V mužskej časti sa väčšinou podriemkáva, čítajú sa bezplatné noviny alebo sa pozoruje, čo sa deje v tej prednej - zakázanej.
Do toho hučí program z obrazoviek. Najnovší hit od Jennifer Lopezovej pretína reklama na video o pápežovi Jánovi Pavlovi II., o chvíľu beží osvetový materiál o pohlavných chorobách.
Európania musia za surrealistickými obrazmi chodiť do múzea. Ja ich mám naživo každý deň. Nedávno som na svojej linke videl klauna, ako galantne pomáhal nastúpiť mníške.
Autor Štefan Hudec učí medzinárodné vzťahy na Mexickej univerzite
