Bratislavský tím, ktorý pracuje na infraštruktúrnych projektoch v rôznych častiach krajiny a do Istanbulu cestuje častejšie ako do svojho rodného mesta, si už týždeň vymieňa články a odkazy o nových ohniskách protestov. Obchodní partneri z Istanbulu retweetujú chýry o nasadení toxického plynu Agent Orange políciou. Odletel som teda sám.
Prezerám si turecké weby: bojuje sa v Ankare a v Adane, Istanbul je pokojný, polícia čaká na pokyny zhora.
Čelní predstavitelia AKP, strany vládnucej Turecku jedenásty rok, sa zúfalo pokúšajú tlmiť agresívnu mediálnu komunikáciu premiéra, ktorá prilieva olej do ohňa nových protestov. V kuloároch sa hovorí o rozpade strany.
Istanbulský taxikár na otázku o protestoch len pohŕdavo odfrkne – vraj načo vôbec riešiť takú hlúposť – a rozreční sa o obľúbenej téme Istanbulčanov - doprave.
Taxikár sa teší, začína sa výstavba tretieho mostu cez Bospor, ktorý má o tri roky odkloniť kamiónovú dopravu do Ankary a rýchlovlakmi prepojiť európske Turecko s anatólskym. Projekt je čerstvo pomenovaný po sultánovi Selimovi I., ktorý v roku 1514 nechal vyvraždiť 40-tisíc alávitov.
O 499 rokov neskôr sú metódy štátnej moci o čosi menej krvavé: turecká polícia, dozvedám sa z newsfeedu v telefóne, práve začala rozháňať alávitských demonštrantov vo štvrti Gazi vodnými delami, neďaleko od nás. Taxikár medzitým pokračuje o futbale a Miroslavovi Stochovi, najznámejšom Slovákovi v Turecku.
U bankárov sú protesty populárne
V Levente, najstaršom z nových biznis dištriktov, sú protesty v Gezi parku populárne. Oslavujú ich Turci, ktorí stále snívajú európsky sen a postupnú islamizáciu krajiny nemusia: sekretárky chodia medzi protestujúcich s kamarátkami na prechádzku, PR manažérka si tam hľadá nového priateľa, bankári plánujú večernú kebab party.
Aj moja známa enologička ma pozýva na Taksim: „Príď, aj my budeme trocha protestovať.“ 15 minút v metre a som tam. V Gezi parku na námestí Taksim, kde sa to celé začalo.
Z protestu sa medzitým stal festival rôznorodosti, zhluk ľudí a skupiniek, ktorých spája odlišnosť voči väčšine. Títo sedia na dekách, pod stanmi, mobilizujú, informujú, vykrikujú. Pomedzi nich chodia mamičky s kočíkmi, biznismeni v kravatách, dôchodcovia.
Zastavia sa na kus reči, posadia sa, počúvajú – užívajú si atmosféru revolúcie. Kolorit dotvárajú turisti. Tých je ľahké spoznať – fotia všetko a všetkých, zastavujú sa pri predavačoch masiek a pultových kníhkupcoch revolučnej literatúry. Nie som si istý ako pomenovať atmosféru na Taksim – je to protest v priamom prenose alebo skôr jedna veľká revolučná party?
Horiace miesto
Až aktualizácia newsfeedu v metre predo mnou znovu otvára obrazy horiaceho Istanbulu zmietaného pouličnými nepokojmi: tesne pred mojím odchodom dobodali v Gezi parku futbalového fanúšika.
Revolučný festival však pokračuje a ľudia sa zabávajú. A čakajú na ďalší krok štátu voči tejto bezstarostnej, bezhlavej, bezprecedentnej výzve jeho autorite.
PS: O 12 hodín neskôr polícia opäť po desiatich dňoch vstúpila na Taksim – spolu so slzným plynom a vodnými delami. V priľahlých uličkách demonštranti vrhajú molotovove koktejly. Party sa skončila, revolúcia je späť.
Autor je konzultant v spoločnosti Aspiro, v Turecku riadi infraštruktúrne projekty
Autor: Miro Kučera
