Mal osemnásť, keď sa nechal obliecť do uniformy a vstúpil v roku 1939 do Červenej armády. O dva roky neskôr už Viktor Kulikov (5. 7. 1921 - 28. 5. 2013) bojoval na fronte s Nemcami. Na konci vojny bol náčelníkom štábu 143. tankovej brigády. Od tejto chvíle už vždy iba velil.
Maršal Kulikov veril tomu, že jeho poslaním je bojovať za svoju komunistickú vlasť, za krajinu, kde je robotnícka trieda predvojom menej uvedomelých občanov. Miloval tanky a za jeho velenia sa armáda Sovietskeho zväzu zmenila v tankovú, trochu nemotornú a nemodernú, ale predsa len veľmoc.
Kulikov, ktorý prežil s hodnosťou maršala 36 rokov, bol zástancom sily vo všetkých smeroch. Ako náčelník generálneho štábu aj ako veliteľ Skupiny sovietskych vojsk v Nemecku. V 80. rokoch bol horlivým zástancom silového riešenia situácie v Poľsku, ktoré sa chcelo vymaniť zo sovietskeho područia. Jeho názor neprevážil len zázrakom.
Ako veliteľ vojsk Varšavskej zmluvy mal jedno z najrozhodujúcejších slov. Do konca svojich dní si myslel, že by sa svet vydal lepšou cestou, keby Sovietsky zväz pomohol socialistickým druhom „prekonať krízu" pomocou tankov.
Napriek tomu sa mu nedá uprieť, že bol výraznou osobnosťou, charizmatickým mužom, ktorého porovnávali dokonca so slávnym maršalom Žukovom. Obaja vraj boli rodení velitelia.
Autor: Agentúra Epicentrum
