Doteraz to nebolo možné, lebo niektoré rabínske súdy tvrdili, že niekto, kto nepočuje, nemôže plniť náboženské príkazy a robiť náboženské úkony.
Pre rodiny, ktoré už dosť trpia postihnutím svojich detí a chceli by im zabezpečiť čo najnormálnejší život, najnovšie rozhodnutie vrchného rabína Jonu Metzgera predstavuje malé, ale dôležité víťazstvo.
Niektorí chlapci už bar micva v posunkovej reči absolvovali. To, čo ukazovali, tlmočník prerozprával a prítomní mohli vedieť, čo chlapec číta.
V našom dome tiež žije jeden hluchonemý chlapec, teda už mladý muž. Jeho rodina je nábožná, chodia do synagógy, nejazdia autom počas šábesu, stravujú sa kóšer. Mladík má už nad dvadsať a bar micva, čo je slávnosť uvedenia chlapca do dospelosti, nemohol absolvovať.
Jeho matka oslovila mnohých rabínov, ale nechcel to povoliť žiadny.
Suseda odvtedy do synagógy nechodí. Modlí sa doma a jej hluchonemý syn s ňou. Verí, že Boh ich počuje aj z ich obývačky a že rozumie tomu, čo sa jej syn snaží vyjadriť posunkami.
Je možné, že prastaré židovské zákony tvrdia, že nepočujúci nemôžu naplno praktikovať svoju vieru.
Rovnako však zakazujú či prikazujú veci, ktoré sú už v dnešnom svete nerealizovateľné, prekonané a dokonca aj trestné.
Už sa nekameňuje za neveru alebo zneuctenie šabatu, ako sa to robilo v staroveku. Vie sa aj to, že ak sa niekto nevie vyjadriť slovami, neznamená to, že nie je schopný dodržiavať princípy svojej viery.
Omer z nášho domu a jeho mama to vedia už dávno. Je dobré, že to akceptovali aj tí, čo majú autoritu o tom rozhodovať aj oficiálne.
