Nedá sa povedať, že by po Suhartovi už ani pes neštekol.
Aj po pätnástich rokoch, odkedy sa najdlhšie vládnuci diktátor v Ázii vzdal úradu, vyvoláva u bežných Indonézanov spomienkový optimizmus na „staré dobré časy“.
Keď som sa svojej tunajšej rodiny a známych opýtal, kedy to vlastne Suharto odstúpil, márne lovili v pamäti presný dátum.
Ako väčšina diktátorov, aj on odišiel neskoro. Až po búrlivých nepokojoch, ktoré si vyžiadali životy vyše päťsto študentov.
„Ospravedlňujem sa za svoje chyby,“ vyhlásil vo svojej rezignácii 21. mája 1998 a porúčal sa do nahonobeného blahobytu.
Podľa niektorých vládol Suharto skôr ako sultán, ktorého rozhodnutiam sa neprotirečí. Využíval pritom animizmus, nadprirodzené sily, povery a prírodné zákonitosti. Radil sa s veštcami a prorokmi. Jeho autoritatívnym metódam slúžila armáda.
Najviac za jeho režimu profitovala rodina a priatelia.
Aj za ním stála silná žena, manželka, ktorú prezývali Madame Tien. To ona dohliadala na rodinný biznis nevídaných rozmerov. Suhartovci mali prsty vo všetkom. Od hotelov a diaľničného mýta cez výrobu automobilov, ťažbu nerastných surovín až po štátne zákazky.
Jeho šesť detí sa stalo symbolom zneužívania moci, korupcie a klientelizmu. Suhartov klan spreneveril podľa odhadov 15 až 35 miliárd dolárov. Jeho deti profitujú dodnes, nenápadne a potichu.
Keď Suharto zomrel, prezident vyzval Indonézanov, aby sa za neho modlili. Na počesť „usmievajúceho sa generála“ vyhlásila indonézska vláda na konci mája 2008 týždenný smútok.
Zdá sa, že nedotknuteľným zostáva Suharto aj po smrti.
Autor: Juraj Sedlák
