"Verejnosť sa za mňa postavila," hovorí.
PRAHA. Osudný anonym dostala novinárka Chadidža Ismailová 7. marca roku 2012.
Mala len pár dní na rozmyslenie. Buď sa stiahne do ústrania, prestane sa vŕtať v bankových účtoch azerbajdžanských politikov a očierňovať rodinu prezidenta krajiny Ilchama Alijeva, alebo uvidí.
Neprestala. A uvidela. Seba samu v situácii, ktorá by aj v sexuálne benevolentnej Európe vyvolala škandál.
O najintímnejšie chvíle svojho života sa musela Chadidža zrazu nedobrovoľne podeliť s miliónmi používateľov internetu na celom svete.
Bola to cena za to, že sa dnes najznámejšia azerbajdžanská kritička Alijevovho režimu a jeho európskych pomocníkov nenechala vydierať.
Boj s úradmi
Kto je kto
Chadidža Ismailová (37)
- Azerbajdžanská novinárka získala niekoľko cien za investigatívnu žurnalistiku, od roku 1997 pracuje v rôznych novinách, pôsobila aj v Hlase Ameriky,
- v súčasnosti sa venuje medzinárodnému projektu na odhaľovanie nadnárodnej korupcie a zapojenia politikov do nelegálneho biznisu.
„Áno. Bojím sa, ale skôr vlastného strachu. Bojím sa, že pre strach nedokážem urobiť niečo dôležité,“ hovorí počas stretnutí v Prahe. Chadidža mala v živote strach viackrát.
Keď sa na verejnosti 14. marca objavili fotografie a videozáznam z jej spálne, kde je so svojím priateľom, prevládol hnev. Hneď začala zverejňovať výsledky pátrania, ktoré mala k dispozícii.
„Aby sa mi náhodou nestalo, že sa zľaknem a tie veci nedotiahnem do konca,“ usmieva sa dnes spokojná s tým, ako sa s celým škandálom vyrovnala. Už v minulosti sa azerbajdžanské tajné služby, podľa novinárov riadené priamo z prezidentskej kancelárie, pokúsili podobným spôsobom zastrašiť kolegov Chadidže.
Podarilo sa. „Vôbec nebojovali, aby sa našiel ten, kto im do spální tajne nainštaloval skryté kamery. A pretože oni nebojovali, stalo sa to isté nakoniec i mne.“
Lenže táto nevysoká žena s veľkými tmavými očami útok nenechala bez reakcie. „Dokázala som, že za pokusom zničiť ma pomocou kompromitujúcich materiálov stála azerbajdžanská vláda,“ hovorí hrdo.
Za jednou vetou sa však skrýva nebezpečné vyšetrovanie a boj s úradmi. Chadidža nakoniec našla i štátnu telekomunikačnú spoločnosť, ktorá inštalovala v jej neprítomnosti do bytu záznamové zariadenie.
Nielen to. Vďaka náhode sa stretla s človekom, ktorý káble v jej byte osobne natiahol. Donútila vyšetrovateľa, aby vypočul príslušného remeselníka. Opísal, ako všetko prebiehalo, a nakoniec sa posťažoval, že mu za prácu nikto nezaplatil.
Protokol s jeho výpoveďou však zničili. Napadlo mi, či by pre Chadidžu nebolo bezpečnejšie viesť vyšetrovanie niekde, kam ruka prezidenta Alijeva nedosiahne.
„Kam sa uteká z ponorky?“ spýta sa pohoršene žena, ktorej ponúkali prácu v Prahe, Spojených štátoch i Nemecku. „To neurobím,“ vyhlásila.
Ilcham Alijev prevzal vládu po svojom otcovi. Pod kontrolou držia Azerbajdžan už dve desaťročia.
FOTO – PROFIMEDIA
Podpora islamskej strany
Práve takú ju verejnosť zbožňuje. „Na počudovanie práve potom, čo zverejnili to video z mojej spálne, sa verejnosť za mňa postavila,“ pochvaľuje si.
Azerbajdžan nie je krajina, kde by islam bol určujúcou ideológiou. Napriek tomu patrí medzi tradičné spoločnosti a napríklad intímny život ženy je do istej miery tabu. Napriek tomu sa v prípade Chadidže stalo niečo nevídané.
„Islamská strana vydala vyhlásenie, že nikto nemá právo zasahovať do môjho osobného života.“ Novinárka krúti hlavou, keď sa jej spýtam, či je moslimka: „Som ateistka,“ vyhlasuje. Moslimovia nie sú jej nepriateľmi. Zato predstavitelia vládnych strán áno.
Príjmy z predaja ropy v Azerbajdžane klesajú. Vedenie krajiny začína byť trošku nervózne. „Zmena je nevyhnutná,“ tvrdí novinárka a varuje pred iránskym scenárom.
Práve v susednom Iráne v roku 1979 došlo k sociálnej revolúcii, ktorej sa chopili radikálni moslimovia. Tí zatiaľ v Azerbajdžane nemajú silné pozície. „Vláda robí všetko preto, aby ich radikalizovala. Je to taktika. Straší Západ islamistami. Keď nepodporíte nás v boji s extrémizmom, prídu na naše miesta oni.“
Chcú do Európy
Chadidža sa hnevá na európskych politikov, že sa na tento trik chytia. Je to pohodlné. Netreba zložito vysvetľovať, prečo sa európski lídri priatelia s prezidentom Alijevom a nechávajú si od neho posielať kilá kaviáru ako pozornosť za lojalitu. Azerbajdžan sa v posledných rokoch veľmi usiluje o zaradenie do Európy.
„Lenže nechceme dodržiavať pravidlá, ktoré u vás platia,“ sťažuje sa novinárka. „Hneď ako mi niekto povie: My ešte nie sme na európsku demokraciu pripravení, tak ho požiadam, aby mi ukázal telefón. Vytiahne iPhone. Ja na to: Aha, takže telefón vieš obsluhovať, Ferrari môžeš šoférovať, ale na demokraciu pripravený nie si. Takže, prosím, odovzdaj tie veci, dostaneš ich, až budeš zrelý.“
Veselá žena hovoriaca plynulo po anglicky i rusky nakoniec priznáva, že najväčším nepriateľom je stres. Ten sa likviduje horšie než akýkoľvek silnejší krutovládca. Snaží sa ho mierniť optimistickými vyhliadkami.
I mne tvrdí: „Rovnako ako sa revolúcie odohrali v arabských krajinách, stane sa niečo aj u nás. S Európou alebo bez nej. Bolo by však lepšie, keby to bolo s európskou účasťou. Lepšie pre nás i pre vás.“
Autor: Agentúra Epicentrum
