Prvýkrát singapurský filmár získal Zlatú palmu na festivale v Cannes.
Režisér Anthony Chen zobrazuje vo filme Ilo Ilo klasickú singapurskú rodinu zo strednej triedy: s krízami a novou filipínskou domácou pomocníčkou.
V Singapure je pomocníčka štandardom. V starších domoch žijú v normálnych izbách, v nových apartmánoch v protileteckých krytoch, minimalistických priestoroch, občas aj bez okna.
Singapurčanky tvrdia, že vďaka tomuto modelu môžu pracovať a súčasne mať rodinu. Ospevujú detstvo, keď pomocníčka zostala s rodinou dvadsať rokov.
Tie časy sú preč. Filipínčanky radšej pracujú v Hongkongu alebo v Tchaj-peji, kde sú podmienky lákavejšie.
Niektoré singapurské rodiny nechávajú pomocníčky spávať na zemi, iné im nedajú ani jeden deň voľna v týždni. Keď kariérne úspešná singapurská známa prišla na nedeľný piknik aj s pomocníčkou, nechápala som, kedy jej dáva voľno.
„Nikdy,“ vyhlásila, „má sa čo učiť a ako môžem vedieť, či nerobí niečo zlé počas voľna?“ Ani by ju nenechala samu s dieťaťom: „My sa bojíme, že by sa na našich deťoch vypomstili,“ znela nechcene úprimná výpoveď.
Spôsob, ako niektoré rodiny s týmito slečnami zaobchádzajú, je mimo našich noriem.
Protiargumentom je, že ide o win-win situáciu: ženy sú odbremené od každodenných povinností a filipínske príbuzenstvo má z čoho žiť.
Najviac win-win je to pre filipínsku a singapurskú štátnu kasu. Zárobky poslané naspäť domov sú dôležitou súčasťou filipínskej ekonomiky a zamestnávatelia zas odvádzajú Singapuru vysoké dane.
Že film nadchol porotu v Cannes, neprekvapuje. No som zvedavá, čo na to singapurská spoločnosť.
Autor: Jana Sunderman-Kadlecová
