Groznyj po rokoch od vojny: strach a plazmové televízie

Pred rokmi sa dalo z Čečenska písať len o hrôzach rusko-čečenskej vojny. Ani dnes to nie sú dobré správy.

Dnes už Groznyj nevyzerá ako ruská pevnosť, ktorú si v roku 1818 pod vedením generála Alexeja Jermolova, veľkého dobyvateľa severného Kaukazu, založili Rusi. Je to supermoderné veľkomesto spájajúce Európu i Áziu. Centru dominuje 40-poschodový činžiak,(Zdroj: Autorka)

Nič sa na ňom nezmenilo. Len o dva prsty na pravej ruke má menej než vtedy. Inak má rovnako tvrdý pohľad, z ktorého ide strach, rovnako milý úsmev, ktorý ten strach zjemňuje na drobné obavy. Azda mu ubudlo pár vlasov. Boiser.

Za rusko-čečenskej vojny stával vo dne na kontrolnom stanovišti a kontroloval dokumenty cudzincov, čo sa v Groznom pokúšali rozdávať jedlo, deky a oblečenie.

Vtedy bol oficiálne príslušníkom čečenskej polície kontrolovanej Moskvou. Vo dne prepúšťal humanitárne konvoje, v noci konzultoval s partizánmi, kde, čo alebo koho vyhodiť do povetria.

Plazmové semafory

Slávna trasa Rostov - Baku bola po desaťročia povestná vari najväčšími jamami a výmoľmi v celom Rusku. Možno aj preto, že po asfalte až príliš často premávali sovietske, neskôr ruské tanky, ktoré pravidelne museli zavádzať v nepokojných severokaukazských republikách poriadok.

Nie že by teraz, desať rokov po skončení vojny s najbojovnejším zo všetkých severokaukazských kmeňov - s Čečenmi, - tanky neboli potrebné. Ruská prozreteľnosť ich zaparkovala do polí a krovín okolo ciest, obložila vrecami s pieskom a sem-tam im vojaci premazávajú ložiská aj čistia hlavne. Strieľa sa však už len výnimočne.

A tak keď človek prehliadne niekoľko vojenských a policajných kontrolných stanovíšť, ktoré sa začínajú množiť hneď za Nevinnomysskom pri hraniciach s Karačevom-Čerkesskom, môže si chvíľami myslieť, že ide do Bruselu.

Len čo totiž opustí auto centrálne Rusko, zmiznú diery, objaví sa dokonalý asfalt, dominantné križovatky, prehľadné supermoderné ukazovatele s názvami miest v azbuke aj latinke.

Semafory sú nezvyčajne ploské, ako mi neskôr s nádychom pýchy vysvetlil jeden z trhovcov na hlavnom bazáre Grozného „Berk“, to preto, že sú „plazmové“.

Chcel tým zrejme zdôrazniť ich technickú dokonalosť blížiacu sa v jeho predstavách plochej televízii. Mimochodom, koncentrácia plochých televíznych obrazoviek v Čečensku aj susedných republikách presahuje akákoľvek očakávania. Televízia bola vtedy a je aj teraz znamením, že „tu žijú ľudia“.

Tento nápis mi nikdy nešiel do hlavy. Býval kriedou napísaný na rozstrieľaných dverách do pivníc, na poklopoch improvizovaných bombových krytov, na stenách rozvalín.

„Zdes živut ljudi“. Podľa mňa zbytočne upozorňoval obe bojujúce strany na ľahkú korisť. Rusi hádzali do takých „brlohov“ pre istotu najskôr granát, aby sa potom pozreli, či sa v podzemí namiesto ľudí neskrývali ozbrojenci.

Čečenskí zbojníci zase tušili pod nápisom imperiálneho ducha a ruských starčekov, ktorí koncom vojny živorili v Groznom, občas umlátili na smrť, aby si šetrili muníciu na dôležitejšie ciele.

Podvedome som po desiatich rokoch stále tento nápis zase hľadala. Vtedy sme sa podľa nich orientovali spolu s mojou čečenskou priateľkou Rozou a rozvážali nechutné humanitárne konzervy tým, ktorým chutili ako tie najväčšie maškrty.

Dnes sú obchody v Groznom prepchaté luxusným tovarom, na pultoch je ovocie z celého sveta. Napriek tomu ma ešte pred príchodom po telefóne kolega, čečenský novinár varoval: „Nie je dobré prísť v noci. Nie je to bezpečné.“

A potom ma zaprisahal, nech si jeho meno nechám pre seba. Rovnako ako kopa ďalších ľudí, ktorí teraz, desať rokov po vojne, skrývajú svoje tváre pred objektívom a mená prosili prinajmenšom pozmeniť.

gro.jpg

Putin a Kadyrovovci

Na rozdiel od kolegov si myslím, že práve nočný príchod do Grozného je ideálny. Nešetrí sa tu elektrinou, ktorá v druhej polovici 90. rokov bola väčšou vzácnosťou ako zlato.

Osvetlená je veľká časť diaľnice so spevnenou krajnicou (v Ruskej federácii niečo úplne nevídané - však väčšinu stavieb v Čečensku vykonávajú Turci a ďalší cudzinci, rozhodne nie Rusi).

Osvetlené sú cedule aj ukazovatele. Hotely, výlohy, dokonalé fasády, križovatky i vchody do domov.

Silné reflektory mieria na obrí uvítací nápis „Groznyj“. Bol tu vždy. Len vtedy pár písmeniek chýbalo. Ruskí vojaci si na monumentálnom betónovom nápise skúšali presnosť zbraní pred tým, než do mesta vošli a počas prvých mesiacov vojny v zime roku 1994 a 95 ho z dvoch tretín zničili.

Postupne, cieľavedome a so systematickosťou pre ruské prostredie krajne neobvyklou mesto zmenili na trosky, až v roku 1999 nezostala tehla na tehle.

Človek ani nemusel byť statikom, aby došiel k jednoznačnému záveru: strhnúť. Život v tomto meste, kde plyn unikal z deravého potrubia na každom rohu a ľudia ho zapaľovali, aby sa aspoň trochu zohriali, kde si psy navykli na ľudské mäso a kde starí a slabomyseľní boli najšťastnejšími bytosťami, pretože netŕpli, aké krutosti ich ešte čakajú, nemá budúcnosť.

Rusom na čele s novým vládcom Vladimirom Putinom sa podarilo oslabiť guerillu, morálne rozložiť unavených Čečenov, z ktorých tí najvzdornejší utiekli do zahraničia, a presvedčiť časť obyvateľstva, že celý ten boj za slobodu bol veľký podvod - de facto akcia zahraničných, najlepšie amerických a arabských rozviedok.

Mesto zmĺklo. Bolo to asi horšie, ako keď sa v ňom strieľalo. Tiché ruiny bez osvetlenia vyzerali ako kulisy ku katastrofickému filmu.

Putin poveril správou Čečenska klan Kadyrovovcov. Dnes sú fotky troch úhlavných hrdinov povojnového Čečenska na každom druhom dome v Groznom.

Putin tu má aj svoju ulicu, rovnako ako Achmat Kadyrov, prvý povojnový a Rusmi schválený prezident Čečenska, a nakoniec aj jeho podarený syn Ramzan Kadyrov, jeden z najextravagantnejších prezidentov na svete.

Pravda, nedávno si prestal hovoriť prezident, z úcty k Putinovi. Čečensko je predsa súčasť Ruskej federácie a tá má prezidenta len jedného. Sedí v Moskve. Všetko riadi a všetko kontroluje. Alebo si to myslí.

groo.jpg

Groznyj sa od vojny zmenilo. Zaplatila to Moskva.

K030RA

Keď dvaja milionári Umar Džabrajlova a Ruslan Bajsarov darovali Ramzanovi k tridsiatke Ferrari Testarossa s poznávacou značkou K030RA (iniciály jubilanta a jeho vek), netušili, akú revolúciu tým spôsobia. Dnes ten, kto chce dať najavo, že patrí do tej správnej, v Čečensku privilegovanej kasty, nesmie zabudnúť na poznávaciu značku.

Okolo nás prefrčí džíp s dymovými sklami a značkou K100RA. „To je niekto dosť „ krutoj,“ hlesne závistlivo Boiser, večný outsider a člen klanu, ktorého čas teraz nenastal. Potom sa spamätá a prednesie: „Ja mám sedem bratov a päť sestier.

Nikto z nás nemá prácu, nikto z nás nemôže podnikať. Pretože k nim,“ kývne hlavou smerom k rýchlo idúcemu autu, „nepatríme. Skúšali sme si urobiť opravárenskú dielňu. Než sme otvorili, prišli, mali uniformy a povedali: Budete mesačne platiť toľko a toľko... lenže my sme ešte nezarábal ani desatinu tej sumy. V skutočnosti nechceli ani to výpalné, ale znemožniť nám čokoľvek robiť. Museli sme to nechať. Nakoniec sme im to celé predali za pár kopejok.“

Kto pochopí, aký poriadok panuje v súčasnosti v Groznom, môže tu prežiť. Musí však poznať kopu nepísaných pravidiel. Napríklad sa orientovať v ŠPZ-kách.

A tiež vedieť, ako sa v Čečensku dávajú úplatky, koľko a od koho a čo za ne požadovať. Množstvo obyvateľov Grozného už má pocit, že tento spôsob existencie je vlastne správny, prehľadný a zrozumiteľný. Medzi absolútne najabsurdnejší patrí úplatok za zvýšenie penzie.

„Fedoskinová,“ prevráti Roza očami, hoci je inak vľúdna a ústretová aj k tým najurputnejšie dotieravým žiadateľom o pomoc.

„Fedoskinová už vie, že si tu a niečo určite chceš,“ usmieva sa. Prenos informácií medzi ľuďmi, ktorí ani nevedia, že existuje internet (v Groznom, mimochodom, vynikajúco funguje mobilná sieť a internetových kaviarní je dostatok) je prekvapivo bleskový. „Fedoskinová!“ zapiští Roza do telefónu.

„Čože? Kde stojíš? Nie, tam neprídeme. Zajtra, Fedoskinová. Zajtra.“ Rozhovor pokračuje ešte trinásť minút. Potom ho vyčerpaná Roza rázne ukončí.

„Čaká v rade na dôchodok. Chcela mi držať miesto. Ale ja si ho vyzdvihnem inokedy, „usmeje sa skromne. „Ani ona sa dnes na rad nedostane...“ dodá trochu zlomyseľne.

Traja Čečeni

Tisíce ľudí v Čečensku stoja každý mesiac zúfalo dlhé rady na dôchodok vo výške 5200 rubľov. Jedny obyčajné dámske šaty na trhu vyjdú na tisíc rubľov, ceny potravín sú porovnateľné s českými. Za 5-tisíc sa žiť nedá, ani keby sa človek pásol. Čo mnohí robia - majú okolo domov záhony so všetkým možným.

Fedoskinová a jej podobní dôchodcovia čakajú zúfalo na deň, keď im príde dôchodok, a dúfajú, že sa prederie dlhokánskym radom až k okienku aspoň v ten istý deň, keď sa do radu postavila. Je však jeden spôsob, ako si odniesť domov raz toľko.

Zaplatiť 90-tisíc rubľov príslušnému úradníkovi (nikto mi s takým človekom nechcel sprostredkovať rozhovor) a zabezpečiť si tak zvýšenie zhruba na 11-tisíc mesačne. Chce to potom ešte chvíľu zostať nažive, aby sa takáto investícia dôchodcovi aspoň trochu vyplatila.

Pravdaže, túto schému rozhodne Ramzan nevymyslel. Dokonca proti korupcii tvrdo bojuje a niektoré jeho metódy sú sympatické, i keď nie veľmi účinné. Tak napríklad v televízii často ukazujú telefónne číslo, na ktoré môže každý občan kedykoľvek zatelefonovať a oznámiť, že bol nútený dať úplatok - lekárovi, byrokratovi, policajtovi. Prípadom sa začne okamžite zaoberať prokuratúra, a ak to stojí za to, aj sám Ramzan.

Ten sa väčšinou nezdržiava dlhým vyšetrovaním a vždy stojí na strane občana. Úradníka si zavolá, a pokiaľ ten od strachu vopred neskolabuje, vypočuje si tvrdý verdikt - je mu odobratý všetok majetok (obvykle niekoľko víl, drahých áut), zabavené tučné kontá.

Ožobračená je pre korupčníka celá jeho rodina. Prepisovať domy na manželky či bratranca nemá zmysel. Právo tohto druhu v Čečensku neplatí.

Všetok skonfiškovaný majetok putuje do Fondu A. Kadyrova, ktorý sa postará, aby aj chudobné deti išli v lete k moru a dôchodcovia do Mekky. Nikto neprotestuje. Úradníci sú od hrôzy celí bez seba, ľudia tlieskajú a hovoria:

„Ten náš Ramzan, to je ale frajer. Dopraje si, to áno, ale tiež nás chráni a pomáha nám.“ Na oficiálne čísla prokuratúry zverejňované v televízii však radšej nikto nevolá.

„Vieš, udavači, to sa v Čečensku vždy tvrdo trestalo. Rodina toho, koho udáš, si to s tvojou rodinou nepekne vybaví. Zapáli ti dom, auto, zničí podnikanie. Takže radšej čakáme, až sa veci ujme Ramzan. Ten nič také nedopustí,“ vysvetľuje mi kolega novinár, prečo protikorupčné telefóny mlčia.

A dodáva jeden výrok, ktorý ma vydesil: „Dobre si zapamätajte,“ vyhlásil čečenský vládca, „keď budú spolu sedieť traja Čečeni, buďte si istí, že jeden z nich je môj človek.“

grrro.jpg

Na drahé autá a zlato sú Čečenci zvyknutí.

Vládcovia na stĺpoch

Spoza rohu sa vyrútilo BMW. Slnko sa zdesene odrazilo od jeho kapoty, akoby sa zľaklo tej zlatej metalízy.

Čečenskí okoloidúci nijako nereagovali. Sú na zlato a drahé autá zvyknutejší než ktokoľvek na svete. Trhovník Rizvan sa smeje môjmu zdeseniu a vnucuje mi tričko s fotografiou Ramzana. „Za 350 rubľov,“ kričí nadšene, že ulovil cudzincov.

Napriek tomu, že Groznyj pôsobí na prvý pohľad ako mierumilovné, prekvitajúce a ekonomicky prosperujúce veľkomesto, turistami sa to tu nehemží, investorov z krajín, kde sa biznis musí riadiť aspoň nejakými pravidlami, je tiež poskromne.

Cudzinec je stále starostlivo strážený svojimi hostiteľmi a neustále upozorňovaný na to, že sem-tam tu ľudí dodnes okradnú. Aj keď oveľa menej než pred rokmi.

Dnes všetci na otázku, kto za miznutiami ľudí, vydieraním podnikateľov, korupciou, mučením a únosmi stojí, odpovedajú pokrčením ramien. Potom šepnú: „Predsa oni.“

„Rusi?“ Pýtam sa naivne Boisera, ktorý je unavený vojnou a politikou a nemá dnes už ani najmenší dôvod mi klamať.

„Kdeže. Prečo by to robili Rusi? Tí už majú túto etapu za sebou,“ znie odpoveď.

„Tak islamskí extrémisti?“

„Tí možno občas vyhodia nejaké policajné auto, obrnený transportér alebo zastrelia hliadkujúceho vojaka, ale inak nič“

„Takže kto?“

„Rozhliadni sa všade okolo. Kto tu má benzínky, kto vlastní opravovne áut? Kto má tie najluxusnejšie obchody a kto ovláda políciu, kto má vlastné, nikým nekontrolované ozbrojené jednotky?“ klope si po hlave Boiser, ktorý pracuje ako ten najposlednejší robotník s mizerným platom v jednom z pneuservisov.

Rozhliadnem sa, ako mi odporučil. Skoro sa zľaknem. Zo stĺpu pri vchode do pamätníka Achmata Kadyrova na mňa zízajú dvaja muži v nadživotnej veľkosti. Kadyrov starší, ktorého v roku 2004 vyhodili do vzduchu, a mladší, ktorý po zosnulom otcovi prevzal žezlo.

Dnes ho chráni neuveriteľných 12-tisíc skvele vyzbrojených mužov. Boiser sa poškriabe pravou rukou za uchom a ja si zasa pripomínam, že sa ho chcem spýtať, ako o tie dva prsty prišiel. Články sú oddelené presne v kĺbe, čisto, akoby odstrihnuté a potom starostlivo začistené a zošité. Nechám to až po nákupe.

ggrro.jpg

Kapitalizmus na kaukazský spôsob.

Ľudia na zozname

Roza je starostlivá. A vždy bola. Zoznamy ľudí, ktorí sa po celom Groznom schovávali v ruinách pred ruským plošným a nevyberavým bombardovaním, mala vždy dokonale spracované. Opatrené všetkými dostupnými údajmi a často i fotografiami.

„Keď si odišla, nalepila som si tie fotky na tvrdý papier. Spojila dokopy a urobila som si túto nástenku,“ ukazuje mi pyšne. Potom začne počítať. Hundre si čosi a po chvíli spokojne vyhlási: „Najmenej šesť z nich žije,“ v hlase je evidentný víťazoslávny tón. „Teda vrátane teba a mňa,“ dodá akoby mimochodom.

Rusa Sašu, ktorý bol starý už vtedy, sme nenašli. Býval v Závadskej štvrti Grozného a mal v roku 2000 prerazenú nohu. Trčiace kosti mu susedia omotali handrami a jeden zo zázrakov, ktoré som na vlastné oči videla, bol, že tento muž prežil.

Teraz sme stáli vo vysokej tráve a hľadali dom, v ktorom Saša v roku 2000 prosil v strašných bolestiach Boha, aby si ho už vzal. Ani okolostojace murované činžiaky však nevidím. Bomby ich zdevastovali tak, že sa ich nikdy nepodarilo úplne opraviť. A tak ich nechali strhnúť.

„Majú tu postaviť vilky,“ hovorí staručká žena, ktorá bola za vojny v utečeneckom tábore. Nepoznáme ju. Ona však pozná Sašu. „Ruský starček s jednou nohou, všakže?“ Prikyvuje a my nezaoberáme, že za nás mal nohy ešte obe, hoci v hroznom stave. Ani si nechcem pomyslieť, kto a v akých podmienkach ho tej poranenej nohy zbavil.

„Tak toho vzali do domova dôchodcov, ktorý nechal postaviť náš milovaný prezident Ramzan Kadyrov, daj mu Alah dobré zdravie,“ melie žena rýchlo a z pohľadu je jasné, že svoje slová myslí úplne úprimne.

„My sme bývali tamto,“ ukazuje rukou na miesto, kde rastie špenát. „Keď sme sa vrátili do Grozného z tábora, žili sme ako zvieratá. Na ulici. Netiekla voda, nešla elektrina, nebol plyn, zohrievali sme sa pri ohni a jedli šťaveľ. Potom prišiel Ramzan a nechal nám prednostne opraviť tento dom. Rozbombardovali ho len na kúsku. To sa dostavalo a pozrite, aké je to pekné,“ hovorí pani stále nadšenejšie, až sa trocha bojím, aby nezačala vyvolávať nejaké oslavné heslá.

Dom je opravený vynikajúco. Plynové potrubie je zaplátané. Elektrické vedenie asi úplne európskym normám nezodpovedá, ale keď si ľudia v oblasti balkónov drôty sami omotajú izoláciou, nemôže sa nič stať. „Ten domov dôchodcov, to je niečo fantastické,“ mrmle starenka.

„Päťkrát denne kvalitné jedlo, plazmové televízie, postarajú sa o vás vzorne až do samotného konca...“ počujeme ju, ešte keď sa vzďaľujeme.

grroo.jpg

Z Rozinho zoznamu ľudí skrývajúcich sa pred vojnou žijú šiesti.

Opravený blázinec

Vo vedľajšej ulici, ktorá je tvorená dvoma nižšími domami, nachádzame konečne našu prvú, starú známu obyvateľku pivnice v Závadskom okrsku, ktorá mala na Rozinom zozname číslo 17. Vyjde vo chvíli, keď zatvárame dvere auta. Presne ako vtedy, keď tento zvuk symbolizoval príchod konzerv a múky.

Hladí mi ruku a šepká: „Nikdy som si nemyslela, že sa stretneme v mieri. Som rada, že som sa toho dožila.“ Neviem, koľko má Mirjam rokov. Na rozdiel od Rozy a Boisera dramaticky zostarla. Scvrkla sa, prepadli sa jej líca i oči, ktoré stratili lesk a schopnosť rozoznávať detaily.

„Škoda, že nevidím dobre. Vraj je to tu teraz veľmi pekné, „usmeje sa bývalá učiteľka s takým pohnutým osudom, že aj na miestne drastické pomery je táto žena poľutovaniahodná. Muž jej zahynul pri bombardovaní v zime roku 1995. Syn, vzorný predvojnový študent medicíny, bol zajatý Rusmi, a aj keď ho po niekoľkých týždňoch prepustili (za čo zaplatila Mirjam celoživotné úspory), život sa pre neho vlastne skončil. Zbláznil sa.

Napadlo ma, že Boiser sa nezbláznil asi len zázrakom. Alebo vďaka bratovi, ktorý predal majetok celej rodiny, aby mohol vykúpiť mladšieho súrodenca z väzenia.

Ani nechcel vidieť tie dva prsty, ktoré mu elegantne amputovali ako motiváciu na rýchlejšie odovzdanie výkupného. Za vojny mala syna Mirjam doma. Bol agresívny, depresívny, vyprázdňoval sa pod seba a hádzal po nej zvratky.

„Ramzan,“ povie láskyplne, a mne až po chvíľke dôjde, že nemyslia syna (ten sa volá Adam), ale prezidenta.

„Ramzan opravil a skvele vybavil miestnu psychiatrickú liečebňu. Musela som tam môjho chlapčeka dať,“ rozplače sa. Potom v tých najsvetlejších farbách opisuje, aké má Adam vynikajúce jedlo, zaobchádzanie, čisté prestieradlá a, samozrejme, plazmovú televíziu na izbe.

Veľká cena za mier na Kaukaze

Ak si bude chcieť Moskva udržať na severnom Kaukaze pokoj, bude musieť ešte trochu priplatiť.

Groznyj s jeho parkami, mrakodrapmi, diaľnicami, modernými domami, obchodnými centrami, divadlami, knižnicami aj nespočetnými monumentálnymi pamätníkmi a pomníkmi vyšiel ruskú štátnu pokladnicu na viac ako pár kopejok.

Len múzeum a knižnica stáli skoro 700 miliónov rubľov (17,5 milióna eur), cena komplexu „Groznyj City“ je nevyčísliteľná.

Odpustok za vojnu

Federálny program Sociálno-ekonomického rozvoja Čečenska v rokoch 2008 – 2012 síce podstatnú časť výdavkov pokrýval, ale teraz sa končí.

Moskva si dobre uvedomuje, že pokoj na Kaukaze a aspoň zdanlivá poslušnosť Ramzana Kadyrova nie sú zadarmo. Lenže aj z moskovských ulíc už zazneli požiadavky demonštrantov: „Stačí kŕmiť Kaukaz.“

Vedenie Čečenska teraz požaduje program špeciálneho financovania regiónu predĺžiť do roku 2017 a získať tak ešte 87 miliárd rubľov (2,2 miliardy eur) z federálneho ruského rozpočtu. Za posledných päť rokov Čečeni minuli 106 miliárd rubľov (2,6 miliardy eur). Je to mnohonásobne viac, než akýkoľvek iný ruský región.

Odpustok za vojnu je však podľa Moskvy už splatený. Ruské ministerstvo financií sa ďalším dotáciám vzoprelo. Čečenci produkujú menej než päť percent toho, čo vynakladajú na rozvoj svojej republiky. Takto to vraj ďalej už nejde.

Údaj o piatich percentách financovania z vlastných zdrojov je však nepresný. Ramzan Kadyrov totiž vymyslel jednoduchý, geniálny a do Európy našťastie neprenosný systém financovania svojich súkromných aj celospoločenských potrieb. Schému vznešene nazval po svojom otcovi Fond A. Kadyrova.

Slúži na financovanie najrôznejších stavieb, potrieb postihnutých detí, starých ľudí, chorých, bezmocných a oddaných. Avšak len tých, o ktorých sa Ramzan Achmatovič dozvie, o ktorých mu jeho špicli povedia a ktorých k nemu pustia.

Podstatná časť peňazí fondu ide aj na stavbu športových štadiónov, ľadových plôch v krajine, kde korčule patria medzi tú najväčšiu exotiku, nákup drahých futbalistov, platenie najrôznejších osláv a akcií.

Dôležitá je účasť na futbale

Od občanov sa vyžaduje ochota spolupodieľať sa na rozkvete republiky. Napríklad aby boli tribúny plné, platí v Čečensku niečo ako všeobecná futbalová povinnosť.

Niektorí policajti dostávajú od svojich nadriadených desať, dvadsať lístkov na zápas, z platu im strhnú príslušnú čiastku potrebnú na ich zaplatenie, a či pôjdu na zápas s celou rodinou, alebo sa pokúsia lístky rozpredať, to je už ich vec. Hlavné je, že Štadión Achmata Kadyrova pre 30-tisíc ľudí je plný.

A ako sa fond plní? Opäť je to prosté. Ramzan de facto zdvojil vyberanie daní, a zatiaľ čo oficiálne odvody ho nijako zvlášť nezaujímajú a v Moskve za nedostatočnú daňovú disciplínu Čečenov kritizujú, príspevky do fondu A. Kadyrova pozorne sleduje, kontroluje a vymáha.

Podnikatelia, ktorí chcú mať niečo spoločné s Čečenskou republikou alebo ktorí tu dokonca chcú rozvíjať svoj biznis, vedia, aké sú podmienky. Kto na pravidelné odvody nemá, neuspeje v žiadnom odbore okrem zametača ulíc.

Sen o Európe

Aj preto podľa čečenských obrancov ľudských práv v poslednom čase zase Čečenci utekajú do Európy. Arbi mi umýva sklo na aute a keď zistí, odkiaľ som, sťažuje sa: „Nie je práca. Môj bratranec bojoval proti Rusom a mňa nevzali ani ako radového policajta. Keď som prosil o miesto v automobilke neďaleko Grozného (vyrábajú sa tu autá „Priora“ pre nemajetných), bol tam jeden od nás z dediny a rovno ma poslal preč.“

Potom mi Arbi ukazuje papierik strhnutý z jedného zo stĺpov, kde náhodou nevisí portrét Kadyrovovcov, ale inzeráty.

Na jednom sa píše: „Zariadim zahraničný pas a víza do Európy. Volaj... Aslanbek.“ Takýchto inzerátov je po Groznom plno. Pas vraj vyjde na 60-tisíc rubľov, vízum podľa toho, do ktorej je krajiny. Záujem je napriek tomu vraj obrovský.

Pokiaľ bude Moskva chcieť udržať si na severnom Kaukaze pokoj, bude musieť ešte trochu priplatiť.

Najčítanejšie na SME Svet


Inzercia - Tlačové správy


  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  3. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  4. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  9. Jarné prázdniny pri mori?
  10. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta
  1. Vecný dar pre Detské kardiocentrum v Bratislave
  2. VZN o hazarde sa dá zachrániť
  3. Prieskum: Ako si Slováci požičiavajú? Hlavne rýchlo
  4. Čo prinieslo tohtoročné Záhradnícke fórum?
  5. Diplomaciu v praxi na EU v BA otvorila veľvyslankyňa Nórska
  6. Študenti z rôznych kútov sveta prichádzajú študovať na EU v BA
  7. 10 faktov o ovocí a zelenine, ktoré musíte vedieť!
  8. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa
  9. Montážne konferencie - Novinky aj vzdelávanie o suchej výstavbe
  10. Profesijný rast študentov médií sa začína už počas vysokej školy
  1. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 348
  2. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 9 101
  3. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 7 991
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 7 568
  5. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 746
  6. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 5 459
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 194
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 3 682
  9. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 3 280
  10. Jarné prázdniny pri mori? 2 660

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Poliaci a Švédi čistia Európu od slovenských zbraní

Poliaci rozbili gang pašujúci slovenské zbrane, Švédi na prípade stále pracujú.

KOMENTÁRE

Pripomeňme si, že režim bol naozaj zločinecký

Námietka, že ÚPN v Poľsku má väčšie právomoci, je nemiestna.

TECH

Veľký objav astronómov, ďaleké planéty môžu mať vodu aj život

V systéme Trappist-1 je sedem Zemi podobných planét.

Neprehliadnite tiež

Obchodníci s mandátmi alebo nebezpeční stalinisti? Českí komunisti už nie sú tabu

Komunistom nadbieha sociálna demokracia aj Andrej Babiš. Strana sa nezmenila, no jej hlasy sú lákavé.

Ekvádorčania si zvolia prezidenta v druhom kole

O prezidentské kreslo v druhom kole zabojujú Lenín Moreno z vládnucej ľavicovej Aliancie PAIS a bývalý bankár Guillermo Lasso.

Varšava zverejňuje nehnuteľnosti, o ktoré sa môžu hlásiť majitelia spred vojny

Nehnuteľnosti či pozemky, ku ktorým sa do šiestich mesiacov nikto neprihlási, budú natrvalo prevedené do majetku mesta.

Azerbajdžan vydal medzinárodný zatykač na českého europoslanca

Jaromír Štětina je obvinený z opakovaného nezákonného vstupu na okupované územie Azerbajdžanu.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop