Syn americkej mamy a slovenského otca prišiel do Bratislavy prvýkrát v roku 1980 a odvtedy sa vracal pravidelne. V roku 1990 si fotil Havla z tribúny na Námestí SNP, v roku 1995 rozbiehal Slovak Spectator a v roku 2010 získal slovenské občianstvo. Vlani vydal o svojom otcovi – emigrantovi knihu Krajina stratená a znovu nájdená. RICK ZEDNÍK pre SME hovorí, že Slovensko sa za dvadsať rokov stalo úspešnou krajinou.
Váš otec vám nepovedal o krajine, z ktorej pochádza, a nenaučil vás jej jazyk. Prečo?
Otec opustil Československo v roku 1968. Nemohol sa vrátiť, jeho americká žena nevedela po slovensky, Československo nemalo byť súčasťou života jeho detí. Je to veľmi pragmatický človek. Pozeral sa vpred a tvrdo pracoval na prispôsobení sa novému domovu a na dobrom živote pre svoju rodinu v Spojených štátoch. Platilo to ešte viac, keď sa stal americkým občanom.
Aké boli vaše dojmy, keď ste prvýkrát prišli do Československa?
Prvýkrát som prišiel ako batoľa s mamou. Predstavila ma starým rodičom, ale nič z toho si nepamätám. Potom som prišiel v roku 1980 ako deväťročný. Môj otec vtedy pricestoval prvý raz po odchode v roku 1968. Vzal so sebou mňa a môjho brata. Cestovali sme po krajine, po jeho rodine a priateľoch. Pre mňa to bolo ako cesta na inú planétu. Bolo to odlišné od všetkého, na čo som bol ako dieťa vyrastajúce v Spojených štátoch zvyknutý.
Čo vás najviac prekvapilo?
Zanedbaná krajina. Fyzicky. Architektúra a infraštruktúra vyzerali, ako keby ich neopravovali po desaťročia. Už ako dieťa som si všimol, že aj psychologicky to bolo iné. Keď sme prileteli zo Spojených štátov, v Belgicku sme si prenajali auto. Do Československa sme teda dorazili na aute s belgickou ŠPZ. A jedného dňa sme išli navštíviť otcových priateľov, ktorí bývali na rovnakej bratislavskej ulici, kde mal dom aj Gustáv Husák (prezident ČSSR – pozn. red.). Zostali sme pár hodín. Keď otec na druhý deň telefonoval s priateľmi, povedali mu, že im volali komunistické úrady a pýtali sa, kto z Belgicka ich navštívil. Prechod hranice pri odchode bolo tiež utrpenie. Pod auto nám dali zrkadlá, či tam niekoho nevezieme. Skrátka, veľa podozrievania, ktoré som predtým nepoznal.
Keď ste sa v roku 1990 vrátili, bolo všetko inak?
Ľudia na Slovensku sa mi zdali uvoľnenejší. Prišiel som, aby som spoznal históriu a kultúru krajiny, ale stará mama ma zobrala na nákupy. Povedala mi: Ricky, my sme ti šetrili peniaze, až kým sa znovu nestretneme a teraz si konečne tu. Išli sme na Obchodnú, do Prioru a Dunaja a bolo to otrasné. Nemali nič, čo by som chcel. Všetko bolo hnedé a sivé a z nepohodlných materiálov. Chcela mi kúpiť veľa vecí, ale nakoniec sme sa dohodli, že mi kúpi jeden drahý kožuch. Bol pekný a teplý. Ale tie obchody – nemohli ste sa napríklad dotknúť tovaru, až kým vám ho nepodali.
Napriek tomu ste sa rozhodli na Slovensku načas usadiť. Čo vás zaujalo tak, aby ste opustili svoju rodnú krajinu?
Návštevy u starých rodičov zmenili moje životné priority. V januári 1990 som na Námestí SNP videl Havlov prvý prezidentský prejav na Slovensku. Nový rok 1993 som opäť stál na Námestí SNP, tentoraz, keď sa Slovensko osamostatnilo. Keď som v roku 1994 dokončil štúdiá, rozhodol som sa skúsiť žiť v Bratislave. Prišiel som na rok. Ale bola to taká úžasná a naplňujúca skúsenosť, že som zostal šesť rokov. Ja som neopustil rodnú krajinu; ja som len prijal časť svojich koreňov. A robil prácu, ktorá ma bavila.
Noviny Slovak Spectator ste zakladali v čase, ktorý bol pre žurnalistiku na Slovensku drsný. Ako vás táto skúsenosť poznačila?
Jedno z mnohých ponaučení bolo pochopenie významu naozaj nezávislých médií - ekonomicky aj politicky. Pre nás to bolo zložité, ale zrejme menej ako pre Slovákov. Moji partneri a ja sme mali dve výhody. Ako cudzinci píšuci po anglicky sme mali za sebou takmer celú diplomatickú komunitu v Bratislave, ktorá nás čítala, sledovala a povzbudzovala. Bola to ochrana, ktorú slovenskí novinári nemohli tak veľmi využívať. Ako cudzinci sme navyše nemali čo stratiť. Táto sloboda nám umožnila udržať si našu nezávislosť, čo bolo pre slovenské médiá ťažšie. Mám obrovský rešpekt pred vynikajúcimi slovenskými novinármi, ktorí odolávali v tých zložitých časoch.
V komentári, ktorý ste pre New York Times napísali k 20. výročiu rozdelenia Česko-Slovenska, tvrdíte, že napriek nesúhlasu s Mečiarovou politikou „zamatový rozvod bol úspechom“. Prečo?
Presvedčili ma až posledné roky. Ak chcú Slováci pripútať investorov z Kórey alebo Francúzska, môžu znížiť dane a oni prídu. Ak veria, že je pre nich najlepšie prijať euro, môžu to urobiť. A nemusia pritom hľadať kompromis s väčším českým bratom, ktorý dominoval politike aj ekonomike. Politici po Mečiarovi urobili mnoho múdrych rozhodnutí.
Pracujete v Bruseli a musíte vidieť, že európska politika je aj mocenským bojom medzi malými a veľkými štátmi. Nebolo by dnes Československo v lepšej pozícii?
Bolo by silnejšie a Slovensko by bolo súčasťou 15-miliónového štátu. Ale to je veľkosť Holandska, ktoré nie je v Európe veľmi silné. Na európske pomery je to stredne veľká krajina. A to je najhoršia pozícia. Nie ste dosť veľký, aby ste súperili s Nemcami, Britmi, Francúzmi. Ale nie ste ani dosť malý, aby ste mohli získať z nerovnováhy zabudovanej do Európskej únie. Malta má svojho komisára, hoci má len 400-tisíc obyvateľov.
Tvrdíte, že Európska únia je dobrá pre malé štáty, pretože sú nadmerne zastúpené?
Jednoznačne. Čo sa týka európskych poslancov, komisárov a hlasovacích práv, malé štáty sú zvýhodnené. Stredne veľké krajiny sú v najhoršej pozícii a tým by trpelo aj Československo.
Mnohí Slováci vnímajú Európsku úniu ako obrovskú organizáciu, ktorú nezaujímajú malé štáty. Keď slovenský premiér obhajuje napríklad politickú integráciu, hovorí, že sa musíme pridať, lebo musíme zostať v jadre s veľkými krajinami ako Nemecko a Francúzsko. Môže sa Slovensko ako malý štát v Európskej únii rozhodovať slobodne?
Slovensko je rovnako slobodné ako ostatných 26 členov Únie. Najzásadnejším príkladom za deväť rokov Slovenska v Únii bolo odmietnutie rozšírenia dočasného eurovalu v roku 2011. Radičovej vláda ho nemohla podporiť a padla. Bol to zaujímavý moment. Sulík a SaS nesúhlasili: My sa snažíme hospodáriť zodpovedne a teraz chcú, aby sme pomohli krajinám, ktoré sú v Únii už dlho a nehospodária zodpovedne. Slovensko sa na pár dní dostalo do celosvetových správ ako malý rebel a mnohí mu prejavili sympatie. V Bruseli mi hovorili: Majú rozumný argument. Bol to politicky zlý, ale morálne správny argument.
Ale vláda padla a nová vláda súhlasila so všetkými nasledujúcimi bailoutmi. Dnes SaS tvrdí, že Slovensku sa už členstvo v Európskej únii neoplatí, pretože na záchranu eurozóny dopláca viac ako ostatní. Prináša ešte členstvo v Únii Slovensku blahobyt?
Slovensko zostáva čistým príjemcom z európskeho rozpočtu. Zatiaľ platí menej, ako dostáva, a premiér Fico obhajuje slovenské záujmy v tomto zmysle celkom dobre. Únia je zostrojená tak, aby pomáhala oblastiam, ktoré sú na tom horšie.
Aký imidž má Slovensko v Bruseli?
Patrí medzi tých výkonnejších nových členov. Bratislava síce nevypovedá o celej krajine, ale je v niektorých ohľadoch bohatšia ako Lisabon či veľa západných metropol. Slovensko má imidž veľmi zodpovedného člena EÚ.
Pretože prispelo na bailouty?
To je jedna vec. Urobilo tiež všetko potrebné pre vstup do eurozóny. Také Maďarsko je už dlhé roky problémovým dieťaťom. Aj Česko na čele s Klausom bolo euroskeptické. Slovensko nesúhlasilo s pomocou Grécku, ale inak je vnímané ako spoľahlivý partner.
Slovensko sledujete viac ako dvadsať rokov. V 90. rokoch bola pre nás Európska únia vzorom. Je dnes Slovensko vzorom pre niekoho iného?
Áno. Slovensko je príkladom pre novších členov Únie. Pre Rumunsko, ale najmä Bulharsko, ktoré sa veľkosťou viac podobá Slovensku. Moji bulharskí priatelia a kolegovia v Bruseli obdivujú pokrok Slovenska. Platí to aj pre Chorvátsko, ktoré čochvíľa vstúpi do EÚ.
Ekonomický alebo politický pokrok?
Politický. V Bulharsku je veľa korupcie, v Chorvátsku bola vojna.
Slováci vám povedia, že ich politici sú veľmi skorumpovaní.
Korupcia existuje a bude existovať. Ale je to nič oproti Bulharsku. A Bulhari sa na vás pozerajú a hovoria si: Nie sú dokonalí, ale podarilo sa im postupne znížiť korupciu. A Chorvátsko sa díva na Slovensko a vraví: Vzišlo z väčšieho štátu (Chorvátsko sa odtrhlo od Juhoslávie – pozn. red.) a darí sa mu. Chorvátsko vzniklo za oveľa zložitejších okolností. Aj veľmi veľkej krajine ako Ukrajina sa Slovensko páči: Od nášho malého, ale relatívne úspešného brata na západe sa môžeme niečo naučiť.
