V supermarkete na našom sídlisku pracuje Jevgenij. Pre bezpečnostnú službu. Stojí pri vchode a kontroluje tašky.
Stojí tam aj desať hodín. Pracuje za minimálnu mzdu, z ktorej mu zamestnávateľ ešte strháva za „údržbu“ jeho uniformy. Mnoho hlavne starších a menej vzdelaných Rusov takto dopadlo.
Penzista Artur
Jevgenij je penzista a z minimálneho dôchodku by vyžil. Skromne. Tak sa naučil. Musí však obracať groš. Doma ho čaká 90-ročný otec Artur.
Ten si pre vysoký vek a zdravotné problémy nenašetril do dôchodku, a to, čo mu posielajú z Ruska, je výsmech. A tak Jevgenij štyrikrát do týždňa nakúka ľuďom do tašiek. Aby vyžili a mali na lieky.
Minulý týždeň mal Artur veľký deň. A Jevgenij s ním. Keď mi to rozprával, lebo Jevgenij rozpráva rád a všetko každému, mal v očiach slzy dojatia. Obliekol Arturovi obstarožné sako s medailami a odznakmi.
Vybavil mu odvoz do Jeruzalema a potom tlačil na invalidnom vozíku v sprievode sovietskych veteránov. Artur bojoval v Červenej armáde a prehliadku k ukončeniu druhej svetovej vojny ešte nikdy nevynechal. V sojuze ani v Izraeli.
Len počas prehliadky
Ľudí ako Artur je v Izraeli asi sedemtisíc. Sú starí, chorí, chudobní. Na rozdiel od veteránov izraelsko-arabských vojen sa o nich takmer nevie.
Každoročná prehliadka, ktorá sa pre vizuálnu silu dostane na prvé stránky novín, je pre mnohých veteránov jediným prejavom uznania.
A potom sa na nich zase zabudne.
