Ankara 30. septembra (TASR) - Spojené štáty americké aj Irak sa zhodne usilujú zabezpečiť si podporu Turecka - kľúčového moslimského člena NATO a zároveň irackého suseda pre prípad, že by USA zaútočili na Bagdad.
Na návštevu Ankary sa dnes vybral iracký vicepremiér Tárik Azíz i námestníčka amerického ministra zahraničných vecí pre európske záležitosti Elizabeth Jonesová. Turecký pravicový denník Turkiye zaznamenal tento stret záujmom dosť intenzívne a hneď na prvej strane napísal palcovými titulkami "Kľúčový týždeň" - čím podčiarkol význam oboch návštev.
Turecko je verejne proti akémukoľvek vojenskému útoku na jeho juhovýchodného suseda. Obáva sa totiž, že vojna v Iraku by mohla spôsobiť vážne škody na už i tak krehkom tureckom hospodárstve, a okrem toho sa mohlo cez hranice preklenúť kurské povstanie zo severného Iraku. Problémom v celej veci je, že Turecko je členom NATO, a Washington potrebuje jeho vojenskú spoluprácu.
Jonesová prišla do Ankary rokovať s tureckým ministrom zahraničných vecí Sukru Sina Gurelom a zástupcom šéfa armádneho štábu generálom Yasarom Buyukanitom. Tárik Azíz pricestuje do Ankary v neskorších hodinách.
Návštevy oboch predstaviteľov sa sústredia na vyhliadky nepokojného vývoja na juhovýchodnej hranici Turecka, z ktorých je nadšená len minimálna časť tureckého obyvateľstva. Najmä keď sa iracká kríza prehlbuje v čase nejasného vývoja okolo blížiacich sa novembrových parlamentných volieb v samotnom Turecku.
Premiér Bülent Ecevit cez víkend vyhlásil, že Ankara nemá "žiadne problémy" vo vzťahoch s Irakom. Minulý týždeň sa zasa nechal počuť, že Bagdad by mal dostať šancu dokázať úprimnosť svojich úmyslov, ktoré vyjadril súhlasom s bezpodmienečným návratom zbrojných inšpektorov OSN na svoje územie.
Ankara sa usiluje zlepšiť diplomatické i obchodné vzťahy s Irakom, aj napriek tomu, že z tureckej leteckej základne Incirlik vzlietajú americké a britské spojenecké lietadlá na hliadkovacie misie v bezletovej zóne nad severným Irakom. Tá tu bola zriadená v roku 1991 po skončení vojny v Perzskom zálive na ochranu etnického kurdského obyvateľstva pred výpadmi irackej armády.
Cesta Elizabeth Jonesovej do Ankary je zjavne súčasťou úsilia Washington získať podporu pre svoju navrhovanú rezolúciu OSN, ktorá pohrozí Iraku tvrdými dôsledkami, vrátane vojenského zásahu, ak prezident Saddám Husajn nebude spolupracovať s novými zbrojnými inšpektormi.
Koncom minulého týždňa bol na takúto misiu vyslaný tretí muž amerického ministerstva zahraničných vecí, námestník ministra pre politické záležitosti Marc Grossman.
Ten vycestoval do Paríža a Moskvy, aby získal podporu pre americké znenie rezolúcie od dvoch kľúčových stálych členov Bezpečnostnej rady OSN - Francúzska a Ruska. Obe krajiny sú však voči otázke vojenského útoku USA na Irak veľmi opatrné a americký návrh zatiaľ nepodporili.
Turecko je kľúčovým spojencom v oblasti a v prípade vypuknutia vojny v Iraku by mohlo byť požiadané o logistickú aj vojenskú pomoc. Nechce sa však otvorene stavať proti Iraku, svojmu bývalému obchodnému partnerovi číslo jeden. Od uvalenia sankcií OSN na Bagdad Turecko prišlo v obchode s Irakom o výnosy v hodnote viac než 30 miliárd dolárov.
Tureckí predstavitelia sa preto na stretnutí s Jonesovou sústredia na to, aby jej predostreli vyhliadky možnej vojny a škody, ktoré by takáto operácia mohla spôsobiť krajine zmietajúcej sa v najhoršej recesii od roku 1945.
Okrem toho sa Turecko domnieva, že vojna u susedov by mohla odstrašiť aj zahraničných investorov, a v neposlednom rade by ekonomiku poškodili aj stúpajúce ceny ropy a obchodné straty susedných krajín.
Turecká armáda sa osobitne obáva, že vojna v Iraku by mohla vyvolať nepokoje v prevažne Kurdmi obývanom juhovýchode krajiny, kde počas 17-ročných bojov medzi kurdskými separatistami a armádou zahynulo 30.000 ľudí.
Tureckí generáli pravdepodobne budú od americkej predstaviteľky žiadať ubezpečenia, že irackí Kurdi, ktorí by boli v akejkoľvek akcii USA proti Husajnovi kľúčovými spojencami Američanov, nevyhlásia na severe Iraku nezávislý štát. Od roku 1991, keď si za pomoci americkej leteckej ochrany vydobyli svoje práva, sa tu tešia širokej autonómii.
