FOTO SME – PAVOL MAJER
Rastlina za domom švagra Stana Dančiaka. „To má z Chorvátska, jednoročná rastlina, čo narástla vyše štyroch metrov! Chorváti nechceli veriť, tam vraj majú najviac dvojmetrové.“ FOTO SME – PAVOL MAJER
Stano Dančiak bol vždy občiansky angažovaný. Keď sa mu niečo v spoločnosti nepáčilo, veľmi nahlas to povedal. Aj politikom, aj rovno do očí. Niektorých politikov aj verejne podporoval. Nikdy však za to nezobral peniaze! Robil to rád, z vlastného presvedčenia. Pred štyrmi rokmi chodil po dedinách so stranami SDK, tento rok s Dzurindovou SDKÚ. Pravica získala väčšinu.
Ste spokojný?
„Veľmi. Aj som sa zapojil, hoci nie som v žiadnej strane. Ani som nikdy nebol. Ale občan by si mal chrániť demokraciu, a keď vidí, že sa tu deje niečo zlé, tak by mal na to poukazovať. A keď sa deje niečo dobré, treba si to chrániť. Pretože tu sú sily, ktoré by si rady privlastnili niečo, čo nikdy neurobili, a vyhovorili sa z toho, čo urobili. Týmto silám treba jasne povedať – Ďakujeme, dosť. Odíďte. V týchto voľbách sa to podarilo. Aj tí najortodoxnejší Dzurindovi nepriatelia si v závere kampane, keď mali možnosť porovnať typológiu, charakter a význam lídrov, uvedomili rozdiely. A dali prednosť Dzurindovi. Ďalšie štyri roky privedú krajinu nielen politicky, ale aj ekonomicky do lepších štruktúr.“
Fico by to nedokázal?
„Myslím, že nie. Nemám rád márnomyseľných ľudí, ktorí sa spolčia aj s čertom-diablom. Len aby sa im to podarilo. Nakoniec, sami si spôsobili, že sa im to nepodarilo. Keď máš aj na podošve napísané ‘Voľ Fica‘, tak to slovenského občana otrávi. A nedá im hlas ani ten, kto pôvodne chcel. Ak Fico chce, aby ho ľudia v ďalších voľbách akceptovali, bude musieť veci, ktoré navrhne pravicová vláda, podporiť. Na to som zvedavý. Je to však stále ten istý mladý urazený komunista, ktorý nemal vek na funkciu, o ktorej sa nádejal, že by ju mohol zastávať. Je z prostredia, odkiaľ poznám veľa ľudí, sú v niečom podobní. Odtiaľ bol aj chvíľkový šéf činohry Národného divadla Ľubomír Paulovič. Mečiarov minister Hudec ho tam nanominoval, on prišiel, nezvládol to, utiekol. Jednoducho majú prehnané ambície. Ficovi želám, aby sa prestal skrývať za populizmus a konečne ukázal pravú tvár. Možno vytvorí skutočne silnú opozičnú stranu, ale musí rátať s tým, že tu dozrel občan.“
Nič vás v kampani ani nepobavilo?
„Ale áno, pani Malíková, ktorá nebola spokojná dovtedy, kým sme nemali jej obraz vlepený aj v záchode. Stĺpy pod manderlákom v noci niekto oblepil, potom ich cez deň zmaľovala ľudová slovesnosť, no na druhý deň tam boli nové plagáty. Ona to s tým prelepovaním a vnucovaním prehnala, nakoniec znechutila aj tých, čo jej priali. Aj skutočných nacionalistov.“
A čo vyslovene potešilo?
„Že sa rozišla so Slotom a obaja na to doplatili. Že SDĽ na čele s ‘pánom Hromytlukom‘ dopadla tak, ako dopadla. Aj to, že sa komunisti dostali do parlamentu. Aspoň jasne ukážu, že sa nič nepodučili. Toho ich predsedu poznám a tá podpredsedníčka v správach hovorila – Mládež naša, bude to tvrdý boj, my presvedčíme. Veď to je, ako keď zaspí Šípková Ruženka. Zobudí sa a nepamätá si nič z toho, čo sa udialo.“
Bude vám niekto aj chýbať?
„Ľupták. Na ňom sa dá vždy zasmiať. Len keď som ho videl v zábere, už som sa smial. Lebo som vedel, že tresne a povie niečo také nezmyselné, že to ma nemôže ani naštvať, len rozosmiať. Nik iný. Som rád, že sa preosiala spoločnosť, že sa preosial aj občan, že máme silnú pravicu, pravicovú vládu.“
Vy by ste boli v politike prospešný, minimálne ako rétor s presným uhlom pohľadu. Neuvažovali ste o tom?
„Dostal som ponuku ísť do politiky. Ale po prvé – nevydržal by som tam sedieť ani pätnásť minút. Niekoho by som tam zaškrtil. A po druhé – v šesťdesiatke je už na to dosť neskoro. To si uvedomí asi každý. Kto neovláda medzinárodné právo, manažment a aspoň dva cudzie jazyky, nemôže ísť do parlamentu. Čo tam bude robiť? Sedieť a zohrievať stoličku? Zostane mu jedine skorumpované myslenie, ktoré ho dovedie k nápadom, aby si prilepšil.“
Bolo tam dosť takých.
„Ja som tu od štyridsiateho druhého roku, zažil som všeličo. Stalinizmus, normalizáciu. To boli ťažké roky. A ja som nad tým lietal, inak by som sa zbláznil. Mal som takých kamarátov ako Julo Satinský, Milan Lasica – stretli sme sa a vysmiali tomu režimu. Nahlas. Vyleteli sme nad to, pozreli sa dolu a smiali sa. Hahaha. Nepoložili sme sa, lebo keby sme tak urobili, už sme v blázinci. A ja mám ísť do parlamentu a počúvať tam takého inžiniera deštrukcie a bývalého vyhadzovača komínov, ako je Slota?! Hoci ten tam našťastie chodil málo. Ale taký Cuper, Tóthová! To sú skoro moje ročníky. Alebo počúvať takého Húsku? To sa nedá. Máme síce demokratický parlament, ale čo je moc, to je moc, syrečky from Olomouc.“
Veď by ste tam len ako mnohí stláčali gombíky.
„Poznám takých poslancov v parlamente. Čo len stláčali tie gombíky, aj to niekedy veľmi zle. Istý tlak, aby som do tej politiky šiel, bol. Ale ja som nikdy nechcel skončiť ako Rapaičová alebo Kvietik. Tí tam len sedeli. Bolo tam predsa veľa hercov, teraz už tam nie je ani jeden. Čo je síce na druhej strane možno škoda, lebo kultúru nemá v programe nik.“
Veď Kňažko bol na ministerstve kultúry. A hovorilo sa, že možno zostane.
„Ak zostane, vyrážam do ulíc. Keď tam Kňažko zostane, idem na ministerstvo kultúry a urobím štrajk. To je strašné, ako sa on na nás všetkých vykašľal! Bol horší ako Hudec. Mne napríklad dvakrát zaspal (!) na ministerstve, keď som tam prišiel s režisérom Slovákom žiadať peniaze na Bud Bindiho. Pozvali nás na štvrtý najväčší filmový festival do Indie. Ja som mu to vysvetľoval, zaspal. A ja mu hovorím – Milan, veď si zaspal. A on – Áno, som unavený. Tak hovorím – Potrebovali by sme bulletin pripraviť, tam nemôžeme vyvesiť nálepku na kandeláber ako politici u nás. Chce to pomoc. A on – Áno, pozvali vás do Indie. A zaspal druhý raz. Vstal som a hovorím – Milan, ja už za tebou nikdy v živote neprídem. A keď sa niekedy vrátiš do divadla, spýtam sa, či tam hrá Kňažko. Ak povedia áno, ja tam hrať nebudem. A odišiel som preč. V tomto som veľmi dôsledný – čo poviem, dodržím.“
Kreslo toho rezortu vraj najskôr nik okrem Kňažka nechcel.
„Kultúra by ani nemala byť. Môj priateľ Tomáš Janovic na otázku, čo prvé by urobil v kresle toho rezortu, odpovedal – Ministerstvo by som zrušil. Tam niekde je veľká pravda. Riadiť kultúru by sa dalo aj inak, je to len požierač peňazí. Nikdy nám nijako nepomohli, len nás držali v nejakom strachu – nedostanete dotácie, nebudete mať na výplaty. Takýchto ministrov ja nájdem u nás na ulici ako domovníkov. Päť.“
MARCEL VLNA
