Odchádza kus Talianska, písali talianske noviny a nepreháňali. Giulio Andreotti (14. 1. 1919 - 6.5. 2013) mal dejiny tejto krajiny vpísané v tvári.
Stál pri jej znovuzrodení po Mussoliniho diktatúre, písal jej ústavu, priviedol ju k hospodárskemu rozmachu, paktu s komunistami aj nechutnému procesu, ktorý odhalil jej odvrátenú mafiánsku stránku.
Sedemnásobný premiér presedel viac než 60 rokov v poslaneckej lavici. Zomrel však doma. V rímskom bytíku, z ktorého viac než polstoročie ťahal za nitky talianskej politiky. Signor Italia.
Stretával sa v kostoloch
Corso Vittorio Emanuele 326. Túto adresu poznal asi každý, kto v talianskej politike chcel niečo znamenať. Práve tu býval Andreotti, strategicky, na polceste medzi parlamentom a Vatikánom.
Návštevy však prijímal len výnimočne. Rád sa stretával v kostoloch, stačilo si ho počkať pred siedmou u Jána Krstiteľa. Vo vrecku mal vždy zopár obálok s bankovkami, ktoré rád rozdával žobrákom. On sám zbieral informácie. A kontakty.
Ten prvý, s katolíckym politikom Alcidem De Gasperim, ho dostal do politiky. Stretli sa vo Vatikánskej knižnici, kam Andreotti počas vojny chodieval ako študent práva. De Gasperi ihneď spozoroval jeho organizačný talent a schopnosť vyjednávať.
Dva roky po skončení vojny z neho premiér De Gasperi urobil ministerského podpredsedu. O rok neskôr zasadol v parlamente, kde už ostal až do svojej smrti. V kresťanskodemokratickej strane stúpal rýchlo nahor, jeho radikálne postoje mu otvorili dvere aj u pápeža. Ako 35-ročný sa stal najmladším ministrom vnútra v histórii krajiny.
Už v roku 1972 prvýkrát zostavuje vládu. Nešťastne, vydržala len deväť dní. Do úradu sa počas ďalších dvadsiatich rokov vrátil ešte šesťkrát.
Jeho pragmatická politika pomohla premeniť prevažne roľnícke Taliansko na industriálnu baštu. Aj keď neskrýval svoje proamerické postoje a podporoval členstvo krajiny v NATO, ako prvý kresťanský demokrat zostavil vládu s podporou komunistov.
Andreotti bol poslancom 60 rokov. FOTO - SITA/AP
Bozk šéfovi mafie
Obdivoval Konrada Adenauera či Margaret Thatcherovú. Tá sa raz novinárom posťažovala, že Andreotti nikdy nikomu nedal pocítiť, že je jeho priateľom.
Pravidlo, ktoré mal porušiť len raz a stálo ho priveľa. Objal a pobozkal bossa sicílskej mafie Salvatoreho Riinu. Kľúčové svedectvo Riinovho šoféra, ktorý bol svedkom bozku Krstného otca, navždy pošramotilo povesť Božského Giulia.
V roku 1993 čelil v procese storočia, ako ho nazvali médiá, obvineniam zo spoluúčasti na vražde novinára Mina Pecorelliho. Proti Andreottimu vypovedalo vyše dvesto svedkov.
Jeho pobočník Franco Evangelista priznal, že Pecorellimu pred smrťou zaplatil asi 20-tisíc eur za mlčanie. Len rok pred začatím procesu mafia zavraždila aj Salvatoreho Limu, sicílskeho politika, ktorý bol Andreottiho predĺženou rukou v Palerme.
Andreotti to označil za výmysly. Hovoril, že mafia sa mu mstí za jeho tvrdý postup proti organizovanému zločinu. Súd však nepresvedčil.
Muži v talároch ho v roku 2002 odsúdili na 24 rokov za mrežami. O rok neskôr verdikt zmenili a zbavili ho všetkých obvinení. "Robil som to pre slobodu," hovorí Andreotti vo filme Il Divo (Božský), ktorý o ňom natočil Sorrentino.
"Bola chyba myslieť si v 70. rokoch, že zachovanie slobody znamená udržanie sa pri moci," priznala Andreottiho spolustraníčka Lucia Fronza Crepazová pre magazín Cittá Nuova. Belzebú, ako Andreottiho prezývali jeho protivníci, však veril, že za slobodu je nutné zaplatiť akúkoľvek cenu.
Keď sa ho nedávno v relácii štátnej televízie Rai Porta a porta pýtali, či predsa len neprizná nejaký svoj starý hriech, zamyslel sa a povedal: "No tak dobre. Mám strašnú slabosť na sladké."
Andreotti vravieval, že svoje hriechy prezradil len Bohu. Pretože ten nevolí.
