Čítanie singapurskej tlače pripomína wellness. Články sú príjemné a jemne masírujú zmysly, aby čo najľahšie vsiakla vytýčená línia.
Medzi Ruskom a Irakom, hrozivo nízko sa umiestnil Singapur v rebríčku Slobody tlače organizácie Reportéri bez hraníc. Ušlo sa mu 149. miesto, najhoršie umiestnenie v histórii indexu.
Dozvedela som sa o tom, pochopiteľne, z online médií. V tlačených, ktoré mnohí Singapurčania nazývajú hlásnou trúbou vládnucej strany, som správu nenašla. Pre republiku, ktorá sa hrdí jednou z najnižších korupcií na svete a ktorú laureát Nobelovej ceny za ekonomiku Joseph E. Stiglitz dáva za príklad USA, je to totálna hanba.
Moju singapurskú kamarátku, vyštudovanú žurnalistku, to nevzrušuje: „Naše médiá sú kontrolované vládou. A Singapurčania si uvedomujú, že to, čo si prečítajú v novinách, je prefiltrovaná verzia toho, čo sa naozaj stalo.“
To filtrovanie vidno aj na tom, že veľa dôležitých lokálnych správ chýba úplne. Kým Financial Times dá veľký priestor pre investigatívny článok o americkom vedcovi, ktorého našli v Singapure obeseného, a podozrenie padá na čínske tajné služby, miestne noviny tomu venovali o pár mesiacov neskôr (!) krátky text ukrytý v strede novín.
Zato fotografie politikov v detskej škôlke sú na titulke zvykom. Útoky cenzorov tak smerujú proti singapurským blogerom a online žurnalistom. Väčšinou chcú ospravedlnenie sa za hanobenie vládnych predstaviteľov a niekedy zopár tisíc dolárov. Často s argumentom o udržaní multikultúrnej harmónie.
Zákon o poburovaní, ktorý zakazuje údajné podnecovanie nenávisti medzi singapurskými rasami, sa ukázal ako skvelý nástroj na zastrašovanie.
Dúfam, že teraz je to všetkým jasné – som hrdinka.
Autor: Jana Sunderman Kadlecová
