Nacistický minister pre propagandu
Vznik nacistického propagandistického filmu Titanic je fascinujúcim príbehom kolaborácie s mocou, umeleckej manipulácie, zrady, túžby po moci a sláve, ktorá priniesla smrť nielen aktérom, ale aj tisícom nevinných obetí.
Adolf Hitler sa chcel stať maliarom, jeho minister pre propagandu Joseph Goebbels zrejme tajne túžil byť filmovým producentom, lebo svoje ambície si vo veľkom napĺňal v politických filmoch.
Goebbels pochopil silu filmu ako ideálneho média na propagandu prinajmenšom od úspechu formálne dokonalého filmu Leni Riefenstahlovej Triumf vôle.
Mal skúsenosti aj s početnými antisemitskými filmami, ktoré nechával vyrábať. Práve na nich sa poučil, že ak sa na diváka priveľmi tlačí, „posolstvo“ neprijme.
Ak však demagógiu zabalíme do atraktívneho obalu, zje klamstvo aj s navijakom.
Titanic mal byť hitom
V roku 1942 prijalo nacistické vedenie rozhodnutie nakrútiť veľkofilm Titanic. Ani Hitlera nebolo ťažké presvedčiť o význame kinematografie, spolu s Goebbelsom si často spoločne pozerali vtedajšie hollywoodske hity.
Znie to ako zlý vtip, že obaja milovali Snehulienku či Mickey Mousa Walta Disneyho.
Prečo dostal zelenú práve Titanic a nie nejaká nemecká historická téma? Goebbels v tom čase potreboval odôvodniť nemeckú inváziu do Británie, jeho ego zároveň túžilo vyrobiť svetový kasový trhák. Chcel dokázať, že to Nemecko dokáže aj bez umelcov, ktorí ušli pred ich režimom z krajiny.
Nebola to celkom nereálna predstava. Práve v tom čase sa nakrúcal napríklad film Casablanca s Humphrey Bogartom a Ingrid Bergmanovou v hlavných úlohách. Aj v tomto prípade išlo o promovanie amerických politických cieľov, snímka však získala tri Oscary, lásku publika, ba aj povesť nesmrteľnej klasiky.
Kým v Casablance išlo o presadenie imidžu Ameriky ako krajiny, ktorá pomáha utečencom z Nemecka, cieľom nacistického Titanicu bolo karikovať britských finančníkov, ktorí pre vidinu zisku na burze zabudli na bezpečnosť plavby zaoceánskej lode.
Hlavnou negatívnou postavou je prezident spoločnosti White Star Line, ktorá Titanic prevádzkovala. Joseph Bruce Ismay sa vo filme snaží umelo znížiť cenu vlastných akcii, aby ich mohol lacno kúpiť. Vzápätí chcel ohlásiť rýchlostný rekord lode, čo malo zas vytiahnuť ceny akcií nahor, na čom chcel zbohatnúť.
Dôležitú úlohu zohrala vymyslená postava prvého dôstojníka, Nemca. Herr Petersen bol jediný, kto sa snažil velenie lode presvedčiť, aby rýchlosť znížili, a bol aj jediný, ktorý hovoril pasažierom pravdu o katastrofe. Svoj profil hrdinu zavŕšil zachránením dievčatka, s ktorým skočil do temných vôd.
V epilógu k filmu sa na súde otvorene skonštatuje, že príčinou úmrtia 1,5 tisíca pasažierov bola túžba po zisku. Aj spomedzi filmových pasažierov boli Nemci tí odvážni a Angličania tí zlí.
Peripetie vzniku filmu opisuje americký dokumentárny film Nacistický Titanic režiséra Oscara Chana, ktorý odvysielal History Channel.
FOTO: HISTORY CHANNEL
Drahý ako Cameronov Titanic
Ak by sme si mysleli, že uprostred vojny nebude myšlienka na podobne náročný film vôbec reálna, veľmi by sme podcenili nacistickú cieľavedomosť a ambície.
K filmu pričlenili neuveriteľný rozpočet 4 milióny vtedajších ríšskych mariek, čo je dnes okolo 180 miliónov dolárov.
Len pre porovnanie, Titanic Jamesa Camerona mal odhadom rozpočet 200 miliónov dolárov, a to už mal status najdrahšieho filmu v histórii.
Réžiou filmu Titanic bol poverený Herbert Selpin, ktorý mal skúsenosti s úspešnými akčnými snímkami. Bol síce členom nacistickej strany, ale ako mnohí jeho vtedajší kolegovia skôr z karierizmu ako z presvedčenia.
Na spoluprácu pri scenári si zavolal svojho blízkeho priateľa Waltera Zerletta-Olfeniusa, čo sa mu však stalo osudným.
Nakrúcanie podobného filmu je náročné aj v mierových časoch. Selpin žiadal veľa, ale od Geobbelsa aj veľa dostával. Mal skoro 90 dní na nakrúcanie, obrovské ateliéry s deviatimi interiérmi lode. Keď sa vyjadril, že potopenie lode nakrútené s jeho šesťmetrovou maketou nepôsobí dôveryhodne, dostal možnosť nakrúcať zábery na lodi SS Cap Arcona, kotviacej na Baltickom mori.
Goebbels na natáčanie stiahol aj vojakov, aby mali dostatočný komparz, a to už v čase, keď to na fronte nevyzeralo najlepšie. Filmári dostali dokonca výnimku v tom, že mohli aj v noci svietiť, hoci v tom čase už bývalo Nemecko zatemnené pre pravidelné nočné nálety.
Režisér filmu Herbert Selpin (vpravo). FOTO: HISTORY CHANNEL
Veliteľ komparzu
Selpin sa odrazu stal nielen režisérom, ale aj vojenským veliteľom svojho komparzu, a túto úlohu pri svojom bohémskom pohŕdaní uniformami zjavne nezvládol.
Keď pri jednej krízovej porade začal kritizovať nielen svojich účinkujúcich, ktorí si po večeroch užívali a prichádzali na nakrúcanie opití, ale aj celú nemeckú armádu, ba neveľmi lichotivo sa vyjadril aj o šanci Nemecka vyhrať celú vojnu, bol to práve jeho priateľ, ktorý ho udal gestapu s tým, že si robí posmech zo statočných vojakov v prvej línii.
Selpina si pozval na osobný výsluch sám Goebbels. Nikdy sa už nedozvieme, prečo ani pred ním svoje tvrdenia neodvolal. Bol unavený z nakrúcania a neuvedomil si, čo mu hrozí? Alebo pochopil, že slúži mašinérii smrti a mal odrazu chuť jej vzdorovať? Alebo si bol len arogantne istý tým, že bez neho film nedokončia?
Keď ho ešte v ten istý deň našli obeseného v jeho cele, gestapo to označilo za samovraždu. Dokončením filmu bol poverený dovtedy nie veľmi známy režisér Werner Klingler, Selpin sa ani nedostal do titulkov.
Film však aj naďalej prenasledovala smola. Premiéru mal mať ešte na jar 1943, ale budova, v ktorej skladovali filmový materiál, bola zbombardovaná, a tak sa čakalo až do jesene. Fenomenálna premiéra, do ktorej Goebbels investoval tak veľa energie a peňazí v čase, keď obyvateľstvo doslova hladovalo, sa však nekonala.
Film sa totiž premietal len v niektorých okupovaných krajinách vrátane Čiech. V Prahe sa premiéra uskutočnila 24. októbra 1943, teda až rok po skončení nakrúcania a, paradoxne, film mal celkom úspech.
V samotnom Berlíne ho však Goebbels zakázal premietať. Prečo?
FOTO: HISTORY CHANNEL
Nemecká premiéra sa nekonala
V tom čase už Nemcov pravidelne bombardovali spojenecké lietadlá, tak vedenie usúdilo, že by obrazy topiacich sa ľudí mohli v národe vyvolávať porazenecké nálady.
Možno sa aj báli, že by sa potápajúci sa Titanic stal skôr symbolom Nemeckej ríše než anglických kapitalistov.
A navyše, Goebbelsovi sa film nepáčil. Neskôr o ňom vyjadril, že nemá umeleckú ani komerčnú hodnotu.
Titanic znovu objavili až v roku 1949. Kým v západných krajinách ho okamžite zakázali, vo východnej Európe sa predvádzal ako vojnová korisť.
V tom čase už bol jeho scenárista odsúdený na štyri roky za to, že udal režiséra gestapu. Walter Zerlett-Olfenius sa k svojej scenáristickej práci už nikdy nevrátil, ani jemu nepriniesol Titanic šťastie.
V päťdesiatych rokoch upadol film do zabudnutia, v zlej kvalite sa vrátil do Nemecka až v deväťdesiatych rokoch. Až v roku 2005 bol zrekonštruovaný a vydaný na DVD bez cenzorských zásahov.
Dnes sa už teda môžeme zabávať hľadaním podobnosti medzi Cameronovým hitom a nacistickým spracovaním z roku 1943. Nájdeme v ňom napríklad aj motív dievčaťa, ktoré mladý muž nahovára na lodi, aby sa nevydávalo z povinnosti, ale z lásky. V niečom podobná je aj scéna tancovačky v tretej triede, oba filmy používajú aj motív s ukradnutým šperkom či s uväzneným hrdinom v čase potápania sa lode.
FOTO: HISTORY CHANNEL
Cap Arcona skutočným Titanicom
Nacistický Titanic mal ešte jeden smutný epilóg. Loď Arcona, ktorá slúžila nemeckým filmárom, bola zbombardovaná 3. mája 1945, teda len pár dní pred koncom vojny.
Obete sa odhadujú až na 5-tisíc, čo je trikrát viac mŕtvych, ako bolo na skutočnom Titanicu, dodnes ide o štvrtú najväčšiu námornú katastrofu na svete.
Medzi mŕtvymi boli väčšinou židovskí zajatci z rôznych koncentračných táborov, ktorí si navyše po svoju smrť došli pešo po dlhých útrapách pochodov smrti a koncentrákov.
Nemeckí pohlavári si totiž už mesiace predtým začali uvedomovať, že väzni z koncentračných táborov budú priveľmi dobrí svedkovia ich zločinov, a tak ich začali posielať na pochody smrti. Tých, čo došli až k moru, posadili na loď Arcona a poslali do vojnovej zóny s diabolským plánom. Plavidlo sa malo stať skutočným Titanicom.
Britské kráľovské letectvo loď podľa očakávania Nemcov zbombardovalo, netušiac, že je plná zajatcov. Stalo sa tak v zálive pri Lübecku. Vojaci na rozdiel od väzňov skákali do vody vo vestách a prišli si po nich aj na člnoch. Znie to až neuveriteľne, ale Nemci strieľali aj po tých väzňoch, ktorým sa podarilo doplávať na breh. Posledné telo vyplavilo more ešte v roku 1971.
Medzi 350 zachránenými bol aj český hudobník a neskorší divadelný riaditeľ Emil František Burian.
