Nie všetci slávni ľudia v nej mali na ružiach ustlaté. Napríklad takého Karla Gotta v nej svojho času mladí štamgasti údajne vypískali. Pražská kaviareň Slávia písala ozajstné dejiny pražskej bohémy. Svoju slávu potvrdila aj pri nedávnom výbuchu plynu v centre mesta.
V pražskej kaviarni Slávia visí veľký obraz Pijan absintu. Desaťročia láka návštevníkov, veď skrášľuje priestor opradený historkami, centrum umeleckého diania, dôležité miesto stretnutí slávnych ľudí.
V minulých dňoch mal maľovaný výjav s pijanom a zelenou vílou - éterickou ženskou bytosťou - na mále.
Výbuch plynu v centre Prahy na Divadelnej ulici, ku ktorému došlo tento pondelok, spôsobil v okolí nemalé škody a ohrozil ľudí na životoch.
V momente, ktorý svedkovia opisujú ako scénu z katastrofického filmu, zo Slávie všetci zutekali – v kuchyni ostala surová kačica s vrazeným nožom do hrude vydaná napospas osudu, na stolíkoch v kaviarenskej časti chladli nedopité kávy, na tanieroch sa sušili nedojedené raňajky.
Keďže efekt výbuchu nemal ďaleko od teroristického útoku, správa sa dostala do všetkých svetových médií. Každý článok, ktorý o nešťastí referoval, sa zmienil o kaviarni Slávia v tesnej blízkosti Národného divadla.
A nepísal o nej inak ako o legendárnej. Slávia už nie jen kaviarňou, ale navigačným bodom.
Nevynechať ani jedno posedenie Keby ju tlaková vlna rozmetala zvnútra, Praha by prišla o miesto, kde sa umelecká bohéma stretávala po desaťročia a koncentrovala tu esenciu umenia ako málokde inde.
Tradičná kaviareň v historickom centre bývala obľúbeným vysunutým pracoviskom pražských literátov, novinárov, básnikov či maliarov.
Tu vysedávali Karel Čapek so svojím bratom Josefom, nositeľ Nobelovej ceny Jaroslav Seifert zložil za jedným z kaviarenských stolíkov nejednu svoju báseň (na kaviareň Sláviu odkázal vo svojej knihe Halleyova kometa).
Svoje poviedky tu písal Jiří Grossmann, Jiří Šlitr skladal piesne, maliar a ilustrátor Jan Zrzavý zbieral inšpiráciu.
Tu vznikalo v 20. rokoch minulého storočia i hnutie českých avantgardných umelcov Devětsil a dodnes tu rád píše svoje scenáre herec a moderátor Jiří Krampol.
Kedysi tu múza bozkávala aj Vítězslava Nezvala či svetoznámeho básnika a výtvarníka Jiřího Kolářa, ktorý v Slávii „predsedal“ pri pravidelných posedeniach. Ich pravidelným účastníkom býval napríklad dramatik, spisovateľ a prekladateľ Ludvík Kundera, jedna z najvšestrannejších osobností českého umenia. Bol to skromný človek, akurát sa v tom správnom momente v Slávii nepriznal, že má už roky preložené básne Christiana Morgensterna.
„Len jedno posedenie som vynechal, a predbehli ma,“ zdôveril sa básnikovi Ľubomírovi Feldekovi. A preto jeho výborné preklady ostali nadlho ležať v šuplíku.
Hrdosť, snobstvo, sentiment Pre Pražanov znamenala Slávia niečo ako pre Bratislavčanov kaviareň Štefánka za prvej republiky, podobne žila v Budapešti svojou bohémskou legendou Centrál Kávéház, vo Viedni zase Cafe Hawelka.
Dnes sú kaviarne tohto typu viac snobskou záležitosťou a majú ceny pre turistov, no mnohí bývalí fanúšikovia do nich zvyknú zavítať z nostalgie, sentimentu či z praktických dôvodov.
História podniku sa píše od roku 1861, keď na pravom brehu Vltavy začali na podnet kniežaťa Leopolda Lažanského stavať trojposchodový palác.
Privítal v ňom veľa slávnych osobností, medzi nimi aj Bedřicha Smetanu práve v časoch, keď komponoval Predanú nevestu. Neskôr si tu skladateľ založil hudobný ústav.
Dvere kaviarne sa prvýkrát otvorili v roku 1884, keď v blízkosti paláca už stála novorenesančná budova Národného divadla, ktoré lákalo čoraz viac návštevníkov.
Kaviareň sa stala miestom vyjadrenia českého národného cítenia. Jej meno odkazuje na myšlienku jednoty slovanských národov. V istom období v nej visel i obraz predstavujúci Sláviu ako matku Slovanov.
Za prvej republiky sa zmenila na spôsob francúzskeho štýlu na art deco, v roku 1948 bola znárodnená, v rokoch 1989 až 1997 napriek protestom Pražanov zatvorená.
View Larger Map
Najkrajší výhľad Od kaviarne Slávia je blízko nielen k Národnému divadlu. Na skok to majú aj umelci z divadla Viola, vidno z nej na Karlov most, Vltavu, Malú stranu a v diaľke Pražský hrad.
Pod jej veľkými oknami prechádzal v roku 1937 pohrebný sprievod T. G. Masaryka, o niečo vyše päťdesiat rokov študenti zamatovej revolúcie.
Spisovateľ a novinár Ota Filip podľa kaviarne Slávia nazval svoj parodizujúci román. Kavárna Slavia hovorí o kaviarenskom povaľačovi Mikulášovi Belecredosovi, ktorý sa v mladosti doráňal pri holení, preto vymetal lokály v maskách, pozorujúc dejinné udalosti.
Možno práve naňho odkazujú vo videoklipe k čarovnej bluesovej pesničke Hlava kance jej autori Petr Hapka a Michal Horáček.
Nakrúcala sa práve v priestoroch Slávie, kde interpret skladby, valašský umelec František Segrado, sedí medzi kaviarenskými stolíkmi a holí sa.
Pod obrazom Pijan absintu si v klipe zahrali aj hviezdy ako Daniel Landa, Jana Kirschner, Petr Hapka, Jaromír Nohavica, Bára Basiková, dokonca i Otakar Vávra, pre ktorého bolo nakrúcanie pravdepodobne jeho posledným režijným počinom.
Václav Havel a Hillary Clintonová.
Správa z kotolne Pri rôznych stoloch v minulosti často sedávali znepriatelené umelecké skupiny, medzi ktoré sa miešalo množstvo študentov.
Chudobní mladíci tu po škole alebo počas páuz medzi prednáškami trávili dlhé hodiny hoci aj pri jedinej sóde, čítali Dostojevského a Gogoľa, balili dievčatá, dohadovali si schôdzky či rôzne akcie alebo vystúpenia.
Za starého režimu sa práve tu mohli dozvedieť dačo aj o pololegálnych akciách, ktoré sa v daný večer mali konať.
V Slávii sa so svojou budúcou manželkou Olgou zoznámil Václav Havel. Tu sa stretával s ďalšími disidentmi, umelcami, rozmýšľal nad svojimi divadelnými hrami. Chodil sem neskôr i ako prezident.
Najviac si naňho pracovníci kaviarne spomínajú ako na obyčajného hosťa, ktorý jednoducho prichádzal čerpať ducha kaviarne. Sedával takmer vždy pri stolíku s výhľadom na Hrad, len ak bolo obsadené, sadol si vedľa.
Vodil so sebou kolegov z kultúrneho prostredia, politikov aj významné zahraničné štátne návštevy. Sedel tu napríklad s niekdajšou prvou dámou Hillary Clintonovou a pripili si, ako inak, absintom.
V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bojoval za znovuotvorenie kaviarne a pomohol ju zachrániť, keď sa mala stať obchodným centrom.
Donedávna asi nikto netušil, že kuričom v kotolni pražskej Slávie bol za čias bývalého režimu rodák z Fiľakova, slovenský historik Ján Mlynárik.
Rovno tam sa za ním v roku 1976 vybral Václav Havel, keď mu niesol na podpis vyhlásenie Charty. O pár minút nato ju podpísal aj Mlynárikov priateľ Dominik Tatarka. Dvaja Slováci sa tak v Slávii stali jednými z prvých chartistov.
Zelená víla Tak volajú absint - nápoj s najromantickejšou povesťou, ktorý sa stal v 19. storočí kultovým nápojom melancholických pijanov, rebelujúcich či nešťastných umelcov.
Pili ho robotníci aj politici, maliari i prekliati básnici na parížskom Montmartri, van Gogh, Rimbaud aj Verlaine. Stal sa symbolom rozorvanej duše.
Obraz Pijan absintu od Viktora Olivu z roku 1901.
