Nedávno som sa švagrinej pýtala, čo robila cez víkend. Odpoveď ma prekvapila. Boli sme s priateľmi v lese a spievali sme, povedala.
Tak som sa pýtala ďalej a zistila som, že moja príbuzná je súčasťou silnejúceho trendu.
Áno, vo veku virtuálnych sociálnych sietí sa Izraelčania opäť dávajú dokopy, aby si zaspievali.
Spájanie nového štátu
Už to raz bola móda, niekedy v prvých rokoch existencie štátu, ale to boli iné okolnosti a možnosti zábavy boli značne obmedzené.
Potom som sa dozvedela, že takúto skupinu zborového spevu organizuje aj učiteľka v škôlke mojej dcéry.
Je z inej generácie ako moja švagriná, ale hovorila o tom s rovnako chytľavým nadšením. Učiteľka Orly mi hneď poskytla niekoľko sociologických štúdií, ktoré sa tomuto fenoménu venujú.
V prvých rokoch existencie štátu spievanie vlasteneckých piesní, balád aj zhudobnených kúskov toho najlepšieho z hebrejskej poézie ľudí udržiavalo v optimistickej nálade, dávalo im pocit spoločenstva, spájalo ich.
A bola to tiež forma, akou sa noví imigranti učili jazyk. Mnohých to oslovilo.
Po druhej intifáde podľa Orly tiež museli prekonávať napätie, a tak sa spoločné spievanie obnovilo. Najprv začali starší ľudia, čo si ho pamätali ako dobrú vec z mladosti.
Forma relaxu
Potom sa pridávali čoraz mladší a dnes sú aj skupiny úplne mladých ľudí, ktorí odhodili cynizmus a rozpaky a niekde na tráve v parku si pospevujú o krajine mlieka, medu a o tom, že každý môže byť hrdina.
K tradičnému repertoáru sa tak pridali aj hity zo 60. a 70. rokov, ale aj folkové pesničky.
Môj postoj k izraelskému kolektivizmu je známy, ale spoločné spievanie mi pripadá ako fajn vec.
Je to psychohygiena a ak ju ľudia praktikujú, nemôže to byť na škodu. Vyspievať sa z frustrácie, strachu, problémov alebo len tak normálne, z dňa-blbca, a stretnúť ľudí, ktorí to vidia rovnako, je užitočná forma relaxu.
