Vybudovať od základu novú, lepšiu spoločnosť. Dejiny svedčia o tom, že spoločenské utópie majú krátku životnosť.
Žijú spolu v hojnosti a harmónii, takmer ako súrodenci. Pracujú v dielni či na poli, obedujú bok po boku v spoločnej jedálni, nevlastnia peniaze ani žiadny osobný majetok. Napokon, nikto v krajine nekradne a zo zlata, ktoré nemá nijakú hodnotu, sa vyrábajú nočníky pre deti. Aj preto sú všetci šťastní.
Ideálnu rovnostársku spoločnosť opísal Thomas Moore v 16. storočí. Anglický humanista svoju Utópiu umiestnil na ostrov v mori a nemal chuť ju zakladať. Bola to len fikcia určená na zamyslenie. Niektorí však nápad brali vážne.
1.Nová Harmónia
New Harmony, čiže Nová Harmónia. Mestečko v americkom štáte Indiana má utópiu zakomponovanú už vo svojom názve. Pred takmer dvesto rokmi tu bohatý podnikateľ rozbehol experiment, ktorý dnes pripomína pamätná tabuľa.
Prirovnávajú ho k československému podnikateľovi Tomášovi Baťovi. Aj Robert Owen sa vypracoval od nuly k bohatstvu a sníval sen o perfektne zorganizovanej a produktívnej komunite - továrni, kde zamestnanci s nadšením pracujú a žijú.
Podľa teórie anglického priemyselníka to malo byť jednoduché. Owen bol presvedčený, že každý človek je na sto percent produktom prostredia, v ktorom sa pohybuje. Stačí teda málo.
Vymeniť skazené prostredie za lepšie pomery, ktoré samy vyformujú človeka. V komunite bez náboženstva a osobného vlastníctva, ktoré plodí chamtivosť a závisť, dorastie len ušľachtilý jedinec.
Schopný podnikateľ
Nebol to blázon ani nepraktický romantik, ale schopný podnikateľ. Zbohatol v čase priemyselnej revolúcie a v roku 1800, vo svojich tridsiatich rokoch, sa stal riaditeľom najväčšej britskej manufaktúry na spracovanie bavlny. Čo ho stále trápilo, boli životné podmienky robotníkov vo vtedajšom Škótsku.
Napokon, nešlo len o súcit, ale aj o zisk – továrnik si totiž dobre všimol, že spokojný pracovník je výkonnejší ako ten nespokojný. Zaviedol preto úspešné sociálne programy proti chudobe, alkoholizmu a negramotnosti zamestnancov.
Robotníci dostali vyššie mzdy podľa množstva vykonanej práce, peniaze nahradili poukážky na jedlo, ktoré nemohli prepíjať, k dispozícii mali rôzne vzdelávacie kurzy.
A recept zafungoval. Továrnikovi sa síce zvyšovali náklady, no rástla i celková produktivita a zisk. Škótsky New Lanark čoskoro priťahoval zvedavcov z celej Európy.
Budovy zostali, Nová Harmónia je atrakciou, ale experiment zlyhal.
Ideálne mestečko
Úspech Owena povzbudil na ďalší experiment. V roku 1825 odišiel do USA a za stodvadsaťtisíc dolárov kúpil kompletné mestečko v štáte Indiana. Počítal s tým, že dvanásťtisíc hektárov a dohromady 180 budov uživí asi sedem stoviek ľudí.
Tí mali fungovať podobne ako robotníci v škótskej továrni. Zo mzdy im strhnú, čo spotrebujú, zdravotníctvo a školstvo bude zadarmo. Zisk zo spoločnej výroby mali na konci roku deliť medzi všetkých.
O niekoľko mesiacov sa Owen do zámoria vrátil, aby skontroloval, či utópia funguje, namiesto prosperujúceho mesta ho však privítala komunita s množstvom problémov a dlhy. Jedinou ziskovou prevádzkou bol hostinec.
Chýry o experimente pritiahli povaľačov, no mestu chýbali odborníci a komunita nevedela pokryť vlastnú spotrebu. Podnikateľ to však nechcel priznať a pripravil novú ústavu. Tá, na svoju dobu veľmi pokrokovo, garantovala rovnosť mužov a žien, zaručila všetkým členom slobodu a demokraciu. Zároveň však zrušila osobné vlastníctvo a takisto prestali viesť evidenciu práce. Každý mohol konzumovať, čo potrebuje.
Trojročný experiment
Výsledky sa, pochopiteľne, skončili katastrofou. Už onedlho sa komunita začala rozpadať. Nové pomery nevytvorili nového človeka ani nezmazali rozdiely v obyvateľstve rôzneho presvedčenia, viery, zázemia.
V mestečku pribúdali konflikty a nespokojnosť s volenými zástupcami. Dobové návštevy opísali bezútešnú dedinu, kde šikovní vzdelanci končia pri podradnej manuálnej práci, napríklad špičkoví hudobníci pri dojení dobytka.
Úplný chaos zavládol, keď sa družstvo rozpadlo na súperiace frakcie a podvodníci do mestečka dovliekli hazard. Po troch rokoch znechutený podnikateľ komunitu rozpustil a vrátil sa do Anglicka.
2.Interhelpo
Zo železničnej stanice v Žiline odchádza 29. marca 1925 špeciálny vlak. V dvanástich vagónoch sedí tristo československých občanov, zväčša robotníkov. Vzdali sa života v relatívne rozvinutej krajine a dobrovoľne mieria na druhý koniec sveta. Predali domy aj majetok a s rodinou si zabalili najnutnejšie veci.
Vedeli, kam idú, nevedeli, do čoho idú. Cieľom je Kirgizstan vzdialený sedemtisíc kilometrov. Česi, Slováci, Maďari, Nemci aj Rusíni z predvojnovej republiky sú však napriek tomu plní optimizmu. Úprimne veria, že ich čaká lepšia budúcnosť a nový svet, ktorý sami vybudujú na zelenej stepi pri hraniciach s Čínou.
Jednou z rodín vo vlaku sú Dubčekovci so štvorročným chlapcom. Volá sa Alexander, práve ten Alexander Dubček, z ktorého vyrastie svetoznámy politik a líder Pražskej jari.
Sovieti verili, že osadníci zo strednej Európy pomôžu civilizovať zaostalé končiny krajiny. Presídlili sa tam aj Dubčekovci s malým Alexandrom.
Budúcnosť je esperanto
Utopické družstvo založili v Martine v roku 1923, zvláštny názov Interhelpo pochádza z jazyka esperanto. Prečo práve esperanto? V tom čase bol rozšírený názor, že umelý jazyk akosi súvisí s umelo vytvorenou spoločenskou utópiou. Jeho priaznivci verili, že spoločná reč, ktorú sa naučia komunisti celého sveta, má silu stierať spoločenské rozdiely a mierniť medziľudské konflikty.
Muž, ktorý Interhelpo založil, sa volal Rudolf Mareček. Vojnového zajatca osud zavial do Strednej Ázie a zapáčilo sa mu tam. Po návrate do Československa zaregistroval Leninovu výzvu nadšencom z celého sveta – bola to pozvánka pre priaznivcov komunizmu, nech prídu pomáhať s budovaním lepších zajtrajškov. Mareček zareagoval a v Československu rozbehol vysťahovalecký projekt. Presviedčal a agitoval medzi robotníkmi v celej krajine, s letákmi a fotografiami chodil od dverí k dverám. Sľuboval raj na zemi.
Tisíce ľudí neposlúchli varovanie úradov, že môže ísť o propagandu komunistov. Uverili Marečkovi, zaplatili členský príspevok päťtisíc korún a nasadali na transporty smerom do Kirgizska. Keď po mesiaci úmorného cestovania vystúpili z vlaku, sny sa ihneď rozplynuli.
Kultúrny šok
Na mieste, kde dnes stojí miliónová metropola Biškek, v tom čase našli iba vojenské kasárne, rozpadnuté baraky a pustú železničnú stanicu. Okolo nebolo nič, iba nekonečná zasnežená step. Navyše prežili kultúrny šok. Kirgizsko patrilo k najzaostalejším končinám sovietskej ríše, väčšina miestnych obyvateľov nevedela čítať a písať, nepoznali automobil ani elektrinu, nikdy neobrábali pôdu.
Najťažšie boli prvé roky. V lete ich trápili horúčavy, v zime mrazy a po celý rok hygiena. Kolóniou sa šírili choroby, desiatky ich detí neprežili. Keď si konečne postavili skromné domčeky, zaviedli elektrinu a rozbehli niekoľko výrobní, na miesto dorazili ďalšie vlaky plné nič netušiacich natešených Čechoslovákov. Do posledného transportu v roku 1932 dohromady tritisíc ľudí.
Mnohých odradili kruté podmienky a vrátili sa späť. Zvyšní sa však pustili do práce a postupne vybudovali podnik, ktorému sa darilo. Keď si konečne po troch rokoch mohli vyplatiť mzdu, Interhelpo bolo známym pojmom. V Kirgizsku postavili prvú elektráreň, továreň na textil, nemocnice aj vládne budovy v centre Biškeku.
Družstvo Interhelpo bolo podobné neskorším izraelským kibucom.
Blahobyt v Ázii
V polovici tridsiatych rokov dokonca tvorili pätinu priemyslu celého kirgizského regiónu. Nežili síce v ideálnej spoločnosti ani sa nerozprávali esperantom – v skutočnosti vyvinuli čudesnú reč zloženú z esperanta, češtiny, slovenčiny, maďarčiny a nemčiny, do ktorej vmiešali výrazy z ruštiny a dialektov strednej Ázie - pre mnohých však skutočne platilo, že v Kirgizstane našli šťastie.
Na začiatku tridsiatych rokov, keď svet trápila hospodárska kríza, tu mali blahobyt.
Problémy však predsa prišli a časom sa stupňovali. Aj vzdialené Kirgizsko v tridsiatych rokoch postihli stalinské čistky, najmenej devätnásť členov Interhelpa popravili po vykonštruovaných procesoch. Zároveň sa posilňoval centralizmus Moskvy, čo pre družstvo znamenalo, že prišlo o nezávislosť a muselo byť začlenené medzi podniky sovietskeho priemyslu.
Mnohí vrátane rodiny Dubčekovcov sa rozhodli pre návrat do Československa, väčšina z nich odišla po roku 1937, keď cudzincom v ZSSR nariadili prijať sovietske občianstvo. Dva roky neskôr podnik úplne zoštátnili a v roku 1943 Interhelpo oficiálne rozpustili stalinské úrady.
Alexander Dubček podľa pamätníkov často spomínal na detstvo strávené v Kirgizstane. Stopy po osadníkoch nesie aj dnešný Biškek. Ak tu budete na výlete, môžete si nad tým zameditovať pred budovou národnej banky, ktorú celú postavili.
K českej národnosti sa v metropole Kirgizstanu dnes hlási tristo ľudí, väčšinou potomkovia osadníkov Interhelpa. Filmári Českej televízie tu objavili aj domček Dubčekovcov - stojí vyše osemdesiat rokov.
3.Drop City
Nebola to utópia, pri ktorej sa hladovalo a nikto na ňu nedoplatil životom. Sedem árov v americkom Colorade a ich sedem až štrnásť obyvateľov bolo skôr umeleckým experimentom, niečo medzi galériou pod šírym nebom, utopickou architektúrou a umením v krajine. Na mieste v púšti vyrástli čudesné kopuly bláznivých farieb, ktoré z diaľky pôsobili, ako keby v púšti pristálo mimozemské UFO – a medzi domcami si ufóni rozvešali bielizeň.
Bol to typický príbeh šesťdesiatych rokov. Trojica študentov umenia nemala chuť na kariéru, viac ich zaujímali nové trendy súčasného umenia, napríklad happening. Takýmto dlhotrvajúcim happeningom malo byť slobodné mesto Drop City. V púšti ho založili v roku 1965.
Slobodnú komunitu Drop City v južnom Colorade založili v šesťdesiatych rokoch umelci a hippies.
Bašta kontrakultúry
Mimo civilizácie konzumu, kde neplatí spoločenská hierarchia, sa jeho obyvatelia namiesto zarábania peňazí mohli venovať svojim záľubám. Pomaľované domy a kamene začali priťahovať zvedavcov a mnohé známe osobnosti kontrakultúry. Vrcholom jej života bol v roku 1967 Joy Festival.
Zďaleka najzaujímavejšie na tomto pokuse boli improvizované obydlia so štruktúrou kryštálu. Inšpiráciou boli takzvané geodetické domy architekta Fullera. Svetoznámy všestranný génius vyvinul kupoly z ľahkých a lacných materiálov, ktoré sa dali jednoducho zložiť a prenášať z miesta na miesto.
Dovtedy boli atrakciou na svetových výstavách a o ich využití uvažovala americká armáda, ale až v Drop City ich ľudia prvýkrát využili ako obydlia. Hipisáci ich postavili z nájdených, často odpadových materiálov, ako boli strechy automobilov, práve tu sa pokúšali využívať pri bývaní solárnu energiu.
Komunita na webe
Komunita mala veľký vplyv, trvala však krátko. Stala sa notoricky známou a po reportážach v hlavných správach začali Drop City obliehať turisti. Obyvatelia ju opustili začiatkom sedemdesiatych rokov, pozemky neskôr odpredali susednému rančerovi a domy zdemoloval buldozér.
Dnes tu však nájdete niekoľko ich replík. Podobné komunity založili odpadlíci na iných miestach USA, niektoré z nich dokonca úspešne fungujú dodnes.
Aj nápad ďalej žije medzi umelcami. Oživujú Drop City ako koncept, komunitu na webe, stavajú repliky mestečka vo svetových galériách. Rovnaké meno nesie utopický román T. C. Boyla z roku 2003, ktorý získal v Spojených štátoch ocenenie National Book Award.
