Vŕŕŕŕzg. Vŕŕŕŕzg. A potom neznesiteľné chrčanie. Bolo 22 hodín, sedela som na našej terase na 15. poschodí a predo mnou mestská tma – namiesto hviezd len svetlá z obývačiek mrakodrapov. Preľakla som sa, zvuk bol nepríjemný.
Asi omylom sťahujem nový slovenský horor Zlo, pomyslela som si. Potom som ho však uvidela. Nášho starého kamoša, nekonečný žeriav, zavesený v oblakoch, mal nočnú šichtu. Síce je to zakázané, ale akosi štandardné. Tlaky investorov nepustia.
Singapur je dynamické mesto, všetko je v pohybe a malomeštiačka z Bratislavy sa tu cíti ako na stavenisku.
Budovy staršie než 15 rokov patria do hrobu, sú nemoderné. Nízke, iba desaťposchodové. Teraz letí sklo, výška a sem-tam nejaký kapriciózny penthouse na streche.
Keď sme sa sem nasťahovali, zvuky zbíjačiek a demontážnych prác boli ohlušujúce. Pri hľadaní miesta na bývanie som scvrkla ideály na jedinú podmienku – trochu ticha.
Realitná maklérka ma zaviedla na mnoho miest a nechápavo krútila hlavou, keď som jej ukazovala blízku stavbu ďalšej stanice metra.
„Veď nebudeš bývať hneď vedľa, je to sto metrov vzdialené,” oponovala mi, kým mne dunelo v hlave. Vraj tiché miesto nenájdem. Mala pravdu.
Nevyváži to ani fakt, že sa z našej terasy pozeráme na jednu z najdrahších budov v Singapure, kde namiesto balkóna visí pri každom apartmáne bazén.
Ani to, že tam vraj patrí jeden z apartmánov spoluzakladateľovi Facebooku Eduardovi Saverinovi. Trochu ticha, aspoň cez obednú pauzu, je neporovnateľne lákavejšie než Eduardo v plavkách.
Autor: Jana Sunderman-Kadlecová
