Dcéra prezidentského kandidáta Andreja Kisku NATÁLIA KISKOVÁ (22) študuje v Bostone štvrtý rok financie a manažment. Bola na mieste, kde o hodinu vybuchla bomba. Potom utekala s davom do bezpečia.
Kde ste boli počas výbuchu?
„Okolo dvanástej bostonského času sme sa s kamarátkami vybrali pozrieť na maratón. Fotili sme sa pri vlajkách, chvíľu sme pozerali na maratón. Asi o pol jednej sme sa vybrali cez ulicu do reštaurácie najesť sa. Prvý výbuch sme počuli z reštaurácie. Pozreli sme sa prekvapene jedna na druhú. Prvé, čo nám napadlo bolo, že ide asi o výstrel z kanóna, keďže maratón končil. Asi o 15 sekúnd bolo počuť ďalší výbuch. Videli sme množstvo hustého dymu, to bolo chvíľu len to jediné. Z dymu vybiehali ľudia, väčšina zakrvavených a bez topánok. Bolo počuť krik.“
Čo ste urobili ako prvé?
„Jediné, čo nám tiež napadlo, bolo zobrať si svoje veci a utekať s tými ľuďmi. Kričali, že máme utekať cez most smerom do Cambridgu, že tam je to bezpečné. Každý, kto mohol, v panike bežal preč od výbuchu. Tisícky ľudí, ktorí bežia hocikam, hlavne najďalej od výbuchu. Niektorí odhadzovali svoje veci, aby utekali rýchlejšie. Asi aj zo stresu. Moja kamarátka tak napríklad stratila okuliare. Rovno predo mnou utekala mamička, ktorá na chrbte niesla svoje dieťa.“
Prečítajte si tiež:
Našich zachránil v Bostone rýchly beh. O výbuchu sa dozvedali v hoteloch
Ako dlho ste utekali?
„Asi 15 až 20 minút, kým sme nedobehli k rieke už na cambridgskej strane. Zastavili sme až na Massachussetskom moste, odtiaľ sme videli, ako bežia ďalší a ďalší. Stále som nevedela, čo sa deje, či to bola skutočne bomba. Až na moste sme začali hľadať na internete nejaké správy o tom, čo sa stalo, kam máme ísť a čo máme robiť. Všade bolo kopec policajtov a záchranárov, FBI. Tí bežali opačným smerom - k miestu , kde to vybuchlo. Pomáhali ľuďom, ktorí ostali zranení ležať na chodníkoch.“
Začal Vás už v tom čase niekto organizovať, hovoriť Vám, kam máte ísť, alebo kde čakať? Komunikovali s vami záchranári?
„Vôbec nie, tým že sme sa posunuli ďalej od miesta výbuchu, ostali sme len my a postupne sme sa od ľudí čo pribiehali dozvedali, čo sa tam deje a čo im povedali záchranári.“
Koľko ste čakali na Massachussetskom moste?
„Asi o hodinu sme videli, že sa dá prejsť naspäť na bostonskú stranu. Videli sme, ako dobiehajú ešte aj poslední bežci z maratónu, ktorí nechápali čo sa deje. Policajti ich posielali rovno do autobusov a odvážali preč. Moje španielske kamarátky plakali. Ani jedna z nás nebola schopná uveriť tomu, čo sa stalo. Bol to šok. Keď sme sa trochu upokojili, dookola sme sa pýtali jedna druhej, ako je to možné, že niečoho takého je vôbec niekto schopný.“
Bežci po výbuchu. FOTO: NATÁLIA KISKOVÁ
Ako vyzerala práca záchranárov? Boli tam okrem nich aj nejakí psychológovia, sociálni pracovníci, čo pomáhali rodinám nájsť svojich blízkych? Vytvorili centrum kde sa ľudia môžu informovať?
„Boli rýchli a nad vecou. Na konci maratónu – pri cieľovej páske - bolo centrum, kde boli lekári už aj počas maratónu. Plus dve alebo tri hodiny potom ohlásili linky na podporu rodín, ktorým sa niečo stalo, alebo mali na maratóne niekoho blízkeho. V centre Bostonu a v nemocnici blízko výbuchu sa mohli prísť informovať. Tiež vytvorili aplikáciu, pomocou ktorej si ľudia mohli cez telefón, alebo facebook zistiť, kde sa práve nachádzajú ich rodinní príslušníci. Naozaj to bolo výborné ako sa starali o ľudí.
Na čo ste mysleli po výbuchu?
„Bol to šok, mne bolo najhoršie, keď sme prišli domov a pozerali sme sa na to v televízii. Uvedomila som si, že sa to stalo presne tam, kde sme hodinu predtým stáli. Ešte doteraz nechápem, že sa nám to mohlo stať a že sa to stalo v meste ako je Boston. Nemohla som telefonovať domov na Slovensko, lebo telekomunikačné siete boli vypnuté, aby sa telefónom nedala odpáliť ďalšia prípadná bomba. Len som smskovala, že som v poriadku.“
Ako vyzeral váš deň po výbuchu?
„Všetko je už v poriadku, všetko funguje, akoby sa nič nestalo. Nezrušili nám ani školu, iba posilnili policajné hliadky a kontroly. Jedine električka nejazdí cez zastávku, kde sa to stalo. Tá ulica je uzavretá. Všade je stále veľa policajtov, prechádzajú električky a metro, kontrolujú, či niekde nie sú zabudnuté ruksaky, kde by mohli byť ďalšie bomby. Prezerajú tiež veci, ktoré tam ľudia v panike pozahadzovali. Aj včera s tým mali problém, po ľuďoch tam ostalo mnoho poodhadzovaných vecí, o ktorých policajti nevedeli, či tam nie sú ukryté ďalšie bomby. Teraz poriadne už ani nesledujem , čo sa na tom mieste dnes deje. Pravdu povediac, už nechcem. Bol to šok a čím som od toho ďalej, tým lepšie.“
