A v poslednom čase premýšľame, prečo konské mäso miešajú do lazaní.
V článku nájdete aj:
Keď v prvej polovici 19. storočia anglický biológ Richard Owen našiel subtílnu fosílnu kostru pripomínajúcu menšiu šelmu, bol presvedčený, že patrí damanovi či jazvecovi.
Až neskôr zistil, že išlo o predchodcu nepárnokopytníkov, ktorý s ďalšími členmi stáda obýval vtedajšie dažďové pralesy pokrývajúce dve tretiny zemského povrchu.
Spomienka na Owenov prešľap sa dodnes uchovala prostredníctvom latinského názvu Hyracotherium, ktorým tieto drobné praveké tvory nazval.
Patrili medzi najhojnejšiu skupinu cicavcov v Strednej Amerike, neboli väčšie ako pes, nemali kopytá a živili sa výhonkami rastlín a listami.
Počas ďalšieho vývoja sa im zmenila stavba chrupu a narástli približne do veľkosti ovce. Mozog sa zachoval pragmaticky – vyzval na ochutnávku trávy, ktorou zvyšok bylinožravcov opovrhoval. Gurmánsky experiment sa oplatil.
Pokles teplôt a ďalšie klimatické zmeny postupne uberali z pralesov, menili ich na step a prežili najmä tí, čo uverili, že tráva je chutná a výživná. Predchodcov nepárnokopytníkov to tak povzbudilo, že sa rozhodli preniknúť na územie dnešnej Európy. Pokus nevyšiel, táto odnož vyhynula.
Dobytie sveta
Na pustých stepiach Ameriky sa im naďalej darilo, lebo na otvorenom priestranstve sa zvyšovala ich šanca zareagovať na prítomnosť predátorov. Príroda pochopila, že stratégiu ich prežitia môže podporiť aj tým, že im v rámci evolučného vývoja dopraje dlhšie a rýchlejšie nohy.
V záverečnej fáze sa nepárnokopytníkom napokon podarilo aj osídlenie Eurázie, odkiaľ to bolo už len na skok do Afriky, kde sa z jednej línie vyvinuli zebry. Zvyšok sveta si napokon podelili mustangy, austrálske brumby, tarpany, kone Przewalského, pričom posledné dva nikdy nezdomácneli, zato sa stali predkami dnešných plemien ušľachtilých koní.
Časť mustangov zostala v zajatí, časť sa však postupne opäť vrátila do voľnej prírody. Zdanlivo slobodne žijú aj známi belkovia z francúzskej oblasti Camarque. V skutočnosti sú však ostro sledovanou turistickou atrakciou a pokračujú v kariére domácich zvierat.
Na svoju neskrotnú povahu a ľudskú tvrdohlavosť najviac doplatili tarpany. Boli temperamentné, vytrvalé, odolné, zostávali však plaché. Obľúbeným spôsobom na krotenie bolo priväzovanie ku kolu, čo sa často končilo uškrtením zmietajúceho sa zvieraťa. Tarpany napokon pred vyše sto rokmi vyhynuli, o niečo lepšie dopadli kone Przewalského, ktoré si zvykli na pohodlie zoologických záhrad.
Zdomácnenie
Vzťah našich predkov s prvými koňmi spočiatku prebiehal na neutrálnej úrovni. Ako väčšinoví vegetariáni sa navzájom neohrozovali.
Zmena nastala, keď ľudia ochutnali mäso a navyše zistili, že kameň je celkom prospešná vec. S vyrobenými zbraňami sa z pokojných vegetariánov stali draví lovci, na čo popri mamutoch a soboch doplatili aj kone.
Dôkazy poskytujú archeologické nálezy kostí, nástenných malieb a plastík – tie mali pravdepodobne rituálny význam. Nedá sa však definitívne potvrdiť, či na takúto tvorbu umelca motivoval obdiv ku koňom, alebo to bol výsledok práce endorfínov vyplavených po dobrom obede.
Isté je, že z lovcov (tých lenivejších) sa napokon stali chovatelia a z koní ľahko ovládateľní pomocníci. Vedeli to v Mezopotámii, Egypte, Babylone, ale aj v Číne.
Zaujímavé pritom je, že tieto krajiny sa o plemenných žrebcov nedelili, odovzdávali si skôr know-how na domestikáciu a šľachtenie koní. Postupovali podobne, ako je to zvykom v stáde, kde dominantný samec oplodní viac samíc.
Na rozdiel od cieleného chovu psov trvalo šľachtenie koní o niečo dlhšie, len málo moderných plemenných kníh existuje dlhšie ako sto rokov.
Symbióza tiel
Z človeka cválajúceho na koni sa stáva jedno telo, jedna duša. Potvrdzujú to starovekí Gréci, ktorí si na základe pohľadu na jazdcov z Tesálie, keďže také niečo dovtedy nezažili, vytvorili mýtického kentaura. Čo nás na koňoch fascinuje dnes?
Pre koníčkarku Danu Illešovú sú vlajúca hriva a okamihy, keď sa jazdec ocitá nad zemou, symbolom cesty do nesmrteľnosti.
Judy Dienstbierovú, ktorá sa jedenásť rokov starala o kobylku Leilu, fascinuje ich vznešenosť, schopnosť liečiť dušu i telo. „A konkrétne to úžasné zamatovo jemné ,hladkacie´ miesto na konskom nose.“
Martu Illyovú okrem iného nadchýna, že je to záľuba na celý život, pričom na veku nezáleží. Jej dcéra Zuzka začala jazdiť ako šesťročná a jej švagor ako 64-ročný súťaží na pretekoch, aj keď v kategórii s malými deťmi. V jazdeckom športe je to možné v tzv. otvorenej súťaži. Podľa nej je to vynikajúca kombinácia emocionálneho s fyzickou aktivitou. Kôň s človekom komunikuje, zdraví ho, keď príde do maštale, ide k nemu z výbehu. „Náš kôň Lopéz pozná už aj zvuk nášho auta, často erdží skôr ako vstúpime do maštale.“
Spoločenské stvorenia
Kone sú spoločenské zvieratá a majú svoju hierarchiu. To by mal pochopiť každý, kto si chce sadnúť do sedla. Poslaním šéfa stáda nie je despoticky vládnuť, je skôr patrónom a silu demonštruje, len keď musí obnoviť poriadok.
„Každý kôň je osobnosť, má svoju povahu. Nájdu sa medzi nimi flegmatici, cholerici, ale aj psychotici. To sa prejavuje aj v štýle pohybu. Jedného treba presviedčať, aby sa pohol, druhý nedokáže postáť na mieste, ďalší sa vznáša. V zásade platí, že nervózny či nahnevaný človek by na koňa nemal sadať. Keby aj chcel seriózne trénovať, väčšina koní nebude spolupracovať a jazdec si koňa tzv. pokazí. Zviera vycíti každú malú zmenu, ako sú strnulosť, prudšie pohyby, zmenu hlasu,“ hovorí Judy.
„Keď jazdec nie je v pohode, mal by ísť s koňom na vychádzku do prírody. Je to výborné antidepresívum. Nevraviac o hipoterapeutických účinkoch na telo.“
„Kôň je ako barometer. Ak má s jazdcom vzťah, tak vníma jeho smútok, starosti, chorobu a je pokojnejší. Na strach a nervozitu reaguje tak, že tiež znervóznie a viac sa ľaká,“ rozpráva o svojich skúsenostiach Marta Illeyová.
„Pri dobrej nálade to však neplatí, tam prenos jednoducho nefunguje. Na kone sa často neprenáša obrovské nadšenie jeho jazdca, ktorý príde s veľkým elánom, čo všetko si dnes vyskúša a kam sa posunie. Tam by som povedala, že platí takmer priama úmera – s čím väčším nadšením jazdec prišiel, tým naštvanejší odchádza.“
Chcem koňa!
Mnohí nadšenci rozmýšľajú v zmysle – kúpim si koňa, a budem na ňom jazdiť, ibaže to je len jedna časť celej starostlivosti.
„Je to hobby veľmi náročné na financie a čas, niektorí koníčkari nechodia ani na dovolenky,“ hovorí Marta. Na čistenie koňa, prípravu na jazdu, samotné jazdenie si treba vymedziť dve až tri hodiny denne. Do toho spadá aj starostlivosť po návrate do boxu, keď koňa treba vysušiť a odstrojiť.
Čo sa týka financií, to sú predovšetkým pravidelné poplatky za ustajnenie, kutie každých sedem týždňov, kozmetika, maškrty na prilepšenie. Najlacnejší variant chovu vyjde na osemdesiat až sto eur mesačne. S ustajnením a komplet servisom táto suma stúpa na tristo až štyristo eur mesačne. Samostatnou kapitolou sú výdavky za veterinára – sú podobné ako pri ošetrení za psa, akurát si k sume prirátajte jednu nulu.
„Kúpu koňa si treba dobre rozmyslieť. My sme nikdy neoľutovali, stále nás to napĺňa radosťou. A berieme to tak, že pracujeme aj preto, aby sme si toto mohli dopriať,“ dodáva Marta Illyová.
Mýty a povery
Kone sú mimoriadne inteligentné
Kone sú predovšetkým svojské. Na to, aby sme s nimi dokázali žiť v harmónii, treba preniknúť do ich zmýšľania a vnímania. „Za prejav vyššej inteligencie koní považujem ich prešibanosť. Milujem takéto kone asi preto, že moja Leila taká bola,“ hovorí Judy Dienstbierová.
Jazdenie je nebezpečný šport
Niektorí ľudia sú presvedčení, že kôň je hlúpe zviera a jazdenie je šialenstvom. Podľa Judy rozhodne treba mať k tomuto obrovskému zvieraťu rešpekt, veď človek nikdy nevie, čo ho vystraší, ako bude reagovať a hoc nechtiac, môže ublížiť. Kone citlivo reagujú napríklad na bezprostredné zmeny, ako sú búrky či zemetrasenie. Záchranu pudovo hľadajú napohľad v bezhlavom úteku.
Kone sú zákerné
Skôr majú zmysel pre istý druh humoru, myslí si Judy. Jej Leila ju istý čas aspoň raz do dňa musela zhodiť. „Neskôr som už bola na jej finty pripravená a nedala som sa.“ Kôň jej kamarátky sa zas naučil líhať a na zem sa hádzal v najnečakanejšej situácii. Spolu s ňou a najradšej do blata. Iný kôň zas vkuse cúval, iné sa mu nechcelo. Gejša Daniely Illešovej sa ukázala ako veľmi vnímavá pedagogička pri tréningu mladých hercov, ktorí sa v rámci zápočtov museli učiť jazdiť na koni a trénovať pády. Kobyla okamžite pochopila, o čo ide, a zhadzovala nádejných ‚majstrov‘, aj keď už nemusela.
Kôň trpí v stajni a v obmedzenom priestore boxu
Nie je to pravda. Box však musí byť dostatočne veľký, aby si mohol ľahnúť. Ak sa mu majiteľ venuje a dopraje mu pravidelný pohyb, je to podobné ako chov psov v byte.
Kôň je najšťastnejší vo výbehu
To áno, ale musí tam byť tráva, nesmie pršať, mrznúť, fučať a okolo nesmie bzučať a otravovať veľa múch a ovadov. Ibaže v skutočnosti sú mnohé výbehy samé blato a žiadna tráva, kôň nemá k dispozícii jedlo a často im chýba aj voda. Tam sa kôň nudí.
Väčšina koní skončí ako ingrediencia do salámy
Nie je to úplne tak, aj keď veľa z nich (dokonca mladých a zdravých) končí v Taliansku na bitúnku. „Poznám veľa koní, ktoré práve mäsiari, chvála im za to, zachránili,“ spresňuje Marta Illeyová. „V posledných rokoch stále viac ľudí posiela svoje koníky dožiť na pasienky, len na západnom Slovensku sú takéto miesta pri Stupave, Myjave, Javorine, pri Plaveckom Podhradí atď. Zvieratá sú tu vo väčších alebo v menších stádach a ľudia ich chodia navštevovať, občas si zajazdia. Aj finančne sa to dá utiahnuť.“
Horor či neškodný rozruch?
Z predajní, bufetov a reštaurácií nedávno doslova vykypel škandál s konským mäsom. Kontrolóri ho objavili v lazaniach, hamburgeroch, ale aj v obľúbených mäsových guľôčkach.
Kým u Slovákov správa vyvolala verejné pobúrenie, opačne to vnímajú v Rusku, Poľsku, Taliansku či v Belgicku. Ani Japonci sa netaja svojimi chúťkami a konské mäso je ich národnou pochúťkou. Surové nazývajú sakura, keďže má červenkavú farbu kvetov miestnych čerešní a pripravujú z neho sashimi, čo sú tenké plátky servírované so sójovou omáčkou.
Konské mäso chutí aj Mongolom, melú ho do klobás. Známou špecialitou je ich čaj s kobylím mliekom.
Ibaže Slovákom, rovnako ako Američanom, Angličanom, Izraelčanom, Brazílčanom a mnohým ďalším vrátane židovskej komunity sa konské mäso prieči.
Postoj vychádza najmä z etických pohnútok, pretože kone považujeme za spoločenské, nie za jatočné zvieratá. V minulosti, presnejšie v roku 732, zákaz jedenia konského mäsa vydal pápež Gregor III., čím chcel posilniť vplyv kresťanskej cirkvi u pohanských národov, tie totiž kone považovali za dôstojný obetný dar svojím bohom.
Iné pohnútky mali francúzski revolucionári, ktorí šľachticom vyplienili stajne s ušľachtilými koňmi a nakŕmili nimi ľudí z ulice. Príkaz na jatky vydal Napoleon, takto chcel zachrániť vysilených vojakov.
Autor: Tomáš Čejka
