Bez obáv to tentoraz nebude. S Mayou si totiž tu pod rovníkom žijeme na hromádke, nadivoko, bez svadby a papierov už takmer štyri roky.
Vychovávať spolu potomka je z môjho pohľadu Východoeurópana nad všetky oficiálne i svetské záväzky. Necítim sa previnilo ani hriešne a rozhodne preto neplánujem stráviť rok za mrežami.
Indonézska vláda však nedávno predložila zákon, ktorý postihuje nielen „singles“ prichytených pri pohlavnom stýkaní sa, ale hrozí väzením aj dvojiciam ako sme my, žijúcim spolu pod jednou strechou.
Podmienkou je, že to niekomu bude morálne prekážať.
Inými slovami, zákon nahráva udavačom a voyeurom. O tom, že tu ľudia za pár indonézskych rupií prezradia aj to, čo nevedia, nepochybujem. Najmä, ak by to bolo v mene viery.
Kamarát Marco, s ktorým radi preberáme všetko, čo nás na Indonézii teší i irituje, sa čuduje, že sa čudujem.
„Naši zákonodarcovia sú pokrytci posadnutí otázkami sexu. Radi lezú ľuďom do spálne,“ tvrdí.
A keby len tam. Polícia tu raz za čas urobí raziu v lacnejších hoteloch, aby načapala na hruškách tých, čo na spoločné zdržiavanie sa v izbe nemajú sobášny list.
Po novom ich čaká až päťročná odvykacia kúra za mrežami alebo možno vykúpenie v zmysle: zaplatíš a nič sme nevideli.
Neprilepší si štátny rozpočet, ale kreatívni policajti a udavači.
Ako mi raz povedala známa indonézska herečka Sophia, ktorú som spoznal cez Mayu aj vďaka tomu, že nadivoko randila s poľským cvičiteľom jogy (veď predsa s Poliakmi žijeme pri sebe): „Jediné, čo je v tejto krajine organizované, je jej zločin.“
A štátom podporovaná kontrola sexu môže byť jeho ďalším levelom.
Autor: Juraj Sedlák
