Katolíci na Filipínach sa nechávajú priklincovať na kríže, šiitski moslimovia sa bičujú.
Roztiahne ruky a čaká, kým ho lanami dvihnú. Tvári sa pokojne, akoby to bola najbežnejšia vec v živote. Nie je.
Filipínčana Artura Batinga idú ukrižovať ako v minulosti Ježiša Krista. Keď je na vrchu, pribijú ho ku krížu desaťcentimetrovými klincami. Aspoň na chvíľu spoznal, ako sa cítil Kristus.
„Sľúbil som to Bohu a on za to moju rodinu ochráni pred chorobami. Bolo to bolestivé, ale znesiteľné,“ povedal pre televíziu ABC Bating.
Bating mal pred rokom svoju „ukrižovaciu“ premiéru. Tento Veľkonočný piatok sa to chystal zopakovať. Osobné ukrižovanie má veľkú tradíciu na Filipínach, kde si najväčšia ázijská komunita katolíkov (je ich asi 75 miliónov) takto vždy na Veľký piatok pripomína Ježišovu obetu.
Zvrátená atrakcia
Z pohľadu na ukrižovaných ľudí, ktorí pred svojím činom neberú ani lieky proti bolesti a niektorých musia okamžite previezť do nemocnice, sa na Filipínach stáva trochu zvrátená turistická atrakcia, ktorá láka aj štáby zahraničných televízií.
Nejde pritom o jedinú brutálnu oslavu Veľkej noci na Filipínach. Každoročne sa konajú aj pochody desiatok mužov v čiernych kapucniach, ktorí sa bambusmi pripevnenými na šnúre udierajú po chrbte. Za nimi kráčajú deti, ktoré majú tváre a oblečenie zastriekané od krvi.
„Necítim už takmer žiadnu bolesť, nervy sú oslabené. Po tomto idem domov, vyspím sa a o dva dni môžem zas pracovať,“ povedal americkej televízii Alex Laranang, ktorý sa na tomto pochode zúčastnil minulý rok dvanásťkrát. V modlitbách vraj Bohu sľúbil, že tak bude robiť až do smrti.
Cirkev je v tomto v trochu zvláštnej situácii. Na jednej strane nechce, aby sa ľudia dobrovoľne mrzačili, na druhej nechce ani brzdiť prejavy zbožnosti. Miestny arcibiskup Jose Palma vyhlásil, že takéto činy nepodporuje, ale ani neodsudzuje tých, ktorí sa na nich zúčastňujú. „Nesúdime ani neodsudzujeme, len od toho odrádzame,“ povedal.
Podobný postoj zaujali aj miestne úrady. Ľudí v dobrovoľnom mrzačení nepodporujú, no žiadnym spôsobom ich netrestajú a pripravia pre nich aj rýchlu pohotovosť. Niekedy je akútna pomoc potrebná.
Opus Dei
Podobné prejavy ako na Filipínach sú medzi katolíkmi skôr výnimkou. Po vydaní románu Da Vinciho kód od Dana Browna sa začalo hovoriť o sebamučení v ráde Opus Dei. V knihe sa totiž mních rádu (aj keď v skutočnosti rád žiadnych mníchov nemá) sám bičuje.
Realita je o niečo menej atraktívna. Opus Dei vyzýva na obetu, no tá môže mať rôzne podoby – pomoc blížnym, ale aj dobrovoľný pôst. Človek sa skrátka musí vzdať časti osobného pohodlia.
Niečo pravdy je však aj na rečiach o sebamučení. Niektorí členovia Opus Dei naozaj zvyknú nosiť na hornej časti stehna pás s hrotmi, vyzerá to podobne ako ostnatý drôt. Ten spôsobuje len menšiu bolesť, nie krvácanie, a nosia ho len na dve hodiny denne. Medzi členmi to však nie je povinné, je to teda len na ich rozhodnutí.
Mučenícka smrť
Nejde len o kresťanský svet. Pochody mužov, ktorí sa dobrovoľne dorežú a krvácajú, sú bežné aj medzi šiitskymi moslimami. Nie medzi všetkými, ale medzi ortodoxnejšími áno. Znovu tak prežívajú utrpenie imáma Husajna ibn Alího, vnuka proroka Mohameda a šiitsku obdobu Ježiša Krista.
Husajn je pre šiitov nástupcom Mohameda, pre väčšinových sunnitov nie je významnou postavou. Aj preto je sviatok Ašura, deň Husajnovej smrti, smútočným dňom len pre šiitov.
Husajn je symbolom boja za vieru a slobodu proti zlu. Tým zlom bol v roku 680 chalíf Jazíd, proti ktorému sa Husajn postavil. Proti oveľa silnejšej armáde nemal šancu, zomrel mučeníckou smrťou.
„Ak Mohamedovo náboženstvo nemôže ďalej žiť bez toho, aby som zomrel, nech ma šable rozsekajú na márne kúsky,“ vyhlásil vtedy.
Väčšina šiitov v tento deň len smúti, zakázaná je hudba aj slávnosti. Tí radikálnejší vyjdú do ulíc v smútočnom bielom odeve, dorežú sa a verejne dávajú najavo, ako sa ich Husajnova smrť dotýka. Niekedy pritom ide aj o päťročné deti.
Nič na tom nemení ani fakt, že väčšina šiitskych duchovných odhovára veriacich od týchto praktík. Napríklad Hasan Nasralláh, vodca libanonskej šiitskej teroristickej skupiny Hizballáh, vyzval šiitov, aby radšej darovali krv a neprelievali ju zbytočne. So samovražednými útokmi pritom problém nemá. V roku 1994 tieto pochody fatwou zakázal aj hlavný iránsky duchovný ajatolláh Chameneí.
Krvavé rituály
Napriek tomu ostávajú populárne. Na ich začiatku si veriaci pripomenú udalosť, pre ktorú sa chcú obetovať.
„Práve sa imám v príbehu dostal k Husajnovej smrti, mnohí ľudia sa začali biť po hlavách a spôsobovať si rany. Niektorí si narezali hlavy nožmi alebo žiletkami, všade bola krv,“ opísala rituál z Libanonu spravodajská televízia al-Džazíra.
Podobné rituály sa objavujú prakticky vo všetkých veľkých náboženstvách. Vždy ide o relatívne malú skupinu, ktorá chce dokázať svoju vieru výraznejšie ako iní.
Napríklad pri hinduistickom sviatku Charak Puja sa v Bangladéši nechávajú ľudia hákmi zarezanými do kože na chrbte dvíhať do vzduchu, potom ich ešte točia (podobá sa to trochu na klasickú detskú reťazovku).
Keď ich zložia na zem bez vážnejších zranení, je to pre nich dôkaz, že boh Šiva ich ochraňuje a bude tak robiť aj naďalej.
Podobný rituál mali aj americkí Siouxovia, ktorých zavesili za kožu do vzduchu a oni sa potom museli z toho sami dostať. V praxi to znamenalo niekoľkohodinové muky, ktorými vzdávali úctu bohu Slnka.
