Keď sa pošťastí a v televízii niekedy pôjde opäť dokument Karla Vachka Spřízněni volbou, netreba váhať. Film zachytáva dva marcové týždne pred štyridsiatimi piatimi rokmi – od odstúpenia Antonína Novotného po voľbu nového prezidenta.
V atmosfére plnej nervozity a cigaretového dymu sa občas objaví na ježka ostrihaná hlava bývalého veľvyslanca v Rumunsku Čestmíra Císařa (2. januára 1920 – 24. marca 2013), človeka, o ktorom sa hovorilo ako o kandidátovi na najvyššiu funkciu v štáte. Prednosť vtedy dostal Ludvík Svoboda, čo bolo pre augustovú okupáciu pre Císařa vlastne šťastie.
Bol to príbeh ako vystrihnutý z čítanky o komunistických funkcionároch. Pochádzal z chudobnej rodiny remeselníka, ale ako mnohí z prvorepublikových študentov, aj on študoval na gymnáziu v Dijone. Pre zavreté vysoké školy cez vojnu pracoval ako účtovník, po nej sa dal na históriu a sociológiu.
A tiež na marxizmus. Ešte pred februárom 1948 bol propagandistom ÚV KSČ. V čase procesov stúpal po rebríčku a vyzdvihoval svoj zásah proti ľuďom, ktorí v roku 1953 v Plzni protestovali proti menovej reforme. Vysoké posty v novinách vymenil za ešte významnejší post ideologického tajomníka ÚV a post ministra školstva.
Napriek tomu si získal povesť reformátora a kritika Novotného, za ktorého vedenia bol odstavený do Bukurešti. Aby nedošlo k omylu: v strane veľkú podporu za prezidenta nemal, ale študenti či intelektuáli jeho meno vyslovovali s nádejou.
Asi aj preto, že ako tajomník ÚV pre vedu, školstvo, kultúru a médiá bol o dosť iný ako predchodcovia. Tvrdil napríklad, že leninský výklad nie je jediným prípustným výkladom Marxa.
V tejto funkcii skončil už v auguste a ani na poste predsedu ČNR sa dlho neohrial. V roku 1970 ho zo strany vylúčili. Svoje presvedčenie však neopustil ani potom: koncom osemdesiatych rokov spoluzakladal s inými šesťdesiatosmičkármi Obrodu.
Kandidatúra na prezidenta sa mu nepodarila ani v roku 1989. Ale možno to bolo pre neho tiež šťastie: doba „na pokraji anarchie“ sa mu páčila podobne ako normalizácia.
