V Nemecku už niekoľko rokov existujú základné školy s vyučovacím predmetom šťastie. Napriek tomu sú v rebríčkoch šťastia na jedny z posledných.
V stredu bol Svetový deň šťastia vyhlásený OSN. V príslušnej rezolúcii sa všetkých 193 členov vyzýva, aby sa starali o šťastie a blaho svojich občanov.
Deň šťastia vznikol na podnet himalájskeho kráľovstva Bhután. Tam majú „hrubé národné šťastie“ zakotvené v ústave. Na deväťbodovej stupnici sa odhaduje, ako sa ľudia cítia ekonomicky, spoločensky a, samozrejme, emocionálne. Spokojnosť obyvateľov vraj platí viac ako hrubý národný produkt.
Nemci šťastie v ústave nemajú a šťastní sa ani necítia. Podľa najnovšieho prieskumu sa nachádzajú na predposlednom mieste v rebríčku vyspelých priemyselných krajín. Iba Japonci sú nešťastnejší. Nepomôže ani moderné hospodárstvo, ani silná demokracia.
Pritom v Nemecku už niekoľko rokov existujú základné školy s vyučovacím predmetom šťastie. Hodiny prakticky pozostávajú z hier a pohybovej výchovy a pozitívnej psychológie. (Tá skúma, za čo stojí žiť.) Veľmi dôležitá je tiež „medová sprcha“, teda nadmerné chválenie žiakov učiteľmi, resp. žiakov navzájom. Zvlášť veľký úspech tieto hodiny zrejme nemajú.
Istý heidelberský vedec porovnával triedu žiakov, ktorí chodili na hodiny šťastia, s rovesníkmi, ktorí predmet šťastie nemali. Prekvapujúci výsledok: kto sa šťastiu neučil, bol vraj šťastnejší v zmysle lepšej prípravy na život.
Nemecký lekár a televízny zabávač Eckart von Hirschhausen tvrdí, že šťastie je len spôsob vzájomného zaobchádzania. Najväčšími nepriateľmi šťastného života sú vraj chronické bolesti, nezamestnanosť s pocitom nezmyselnosti a – závisť.
