Rudolf Battěk (2. 11. 1924 – 17. 3. 2013) mal k Slovensku bližšie ako „len“ to, že bol v rokoch 1990 – 1992 predsedom Snemovne ľudu federálneho parlamentu. Narodil sa do rodiny českého úradníka v Bratislave a spomínal, že ako gymnazista si u nás ešte stihol zo žartu zakričať „Česi, von“.
Vyučil sa za zámočníka a ako robotnícky káder vyštudoval ekonómiu. Od roku 1965 pracoval ako sociológ. Hoci bol ľavicovo orientovaný, nepodľahol vábeniu mladých intelektuálov a ku komunistickej strane si, na rozdiel od svojho otca, nikdy nenašiel cestu. Ani len nechodil k povinným voľbám.
Jeho prvá hviezdna chvíľa prišla v roku 1968, keď spoluzakladal Klub angažovaných nestraníkov. Táto organizácia združovala občanov, ktorí sa chceli zapojiť do verejného života, ale neboli členmi komunistickej ani podriadených strán. Klub v krátkom čase nabral desaťtisíce členov, ale Pražskú jar prežil len o dva týždne.
Battěk bol zaň dodatočne pribraný do Českej národnej rady. V parlamente dlho nepobudol. ČNR, ktorej poslancom adresoval otvorený list, požadujúci verejnú rozpravu o situácii v krajine, ho v roku 1969 zbavila imunity a on putoval prvýkrát za mreže.
Druhýkrát sa tam dostal už ako robotník v roku 1972. Tri a pol roka dostal za organizovanie celoštátnej letákovej akcie, ktorá vyzývala na ignorovanie volieb. Ani táto skúsenosť, ani strach o rodinu ho neodradili. Podpísal Chartu 77, a keď sa v roku 1980 stal jej hovorcom, dostal ďalších päť a pol roka.
Jeho chvíľa prišla aj v roku 1989, keď pripojil svoj podpis pod prvé vyhlásenie Občianskeho fóra. Ako člen ČSSD zaň kandidoval do Federálneho zhromaždenia, za čo sa mu sociálni demokrati odvďačili vylúčením.
Voči komunistom mal krátko po revolúcii veľké výhrady a chcel ich zakázať, nakoniec však dospel k názoru, že musí rešpektovať skutočnosť, že ľudia s týmto názorom budú existovať aj naďalej. Ako povedal: „Tu sa stále vznáša prízrak nutnosti vyrovnať sa s totalitnou minulosťou. Lenže žiadnu minulosť neprekryjeme bez zvyšku, naopak, je našou organickou súčasťou.“
