Prvý raz ho plukovník Claus Schenk von Stauffenberg oslovil v januári 1944. „Kleist, hľadáme niekoho, nejakého mladého dôstojníka, ktorý by pri predvádzaní uniformy zabil Hitlera.“
Plán bol, že nová uniforma bude naplnená výbušninami, takže nezomrie len nacistický vodca, ale aj mladý Kleist. Samovražedný atentát je niečo, čo k pruskej vojenskej tradícii vôbec nepasuje. Mladý dôstojník si zobral deň na rozmyslenie.
Rozhodol to za neho otec
Nebola to náhoda, že sa plukovník obrátil na 22-ročného Ewalda-Heinricha Kleista (10. 7. 1922 – 8. 3. 2013). Patril k rodine, ktorá dala Nemecku celé generácie generálov, spisovateľov i politikov. A Hitlera v nej nemohli ani cítiť.
Kleistovho otca, konzervatívneho politika, niekoľkokrát zatkli nacisti ešte skôr, než sa v roku 1933 dostali k moci. Rok pred tým, než napadli Poľsko a zatiahli svet do druhej svetovej vojny, sa Kleist starší v Británii stretol s Winstonom Churchillom, aby Britov varoval, čo sa v Nemecku chystá.
Bol to otec, kto podľa historika Michaela Stürmera pomohol synovi rozhodnúť sa, či sa nechať zabiť spolu s Hitlerom. „Musíš to urobiť. Kto v takom momente zlyhá, nebude už v živote šťastný,“ povedal synovi otec.
Rozhodlo i to, že to od Kleista chcel Stauffenberg. „Stauffenberga opisoval Kleist ako veľmi charizmatickú osobnosť. Treba pripomenúť, že všetci boli na členov odporu mladí. Stauffenberg nemal ani 40 rokov, keď chcel zvrhnúť tretiu ríšu. Kleist mal vyše 20. Bola tam mladosť, nadšenie a schopnosť obetovať sa,“ povedal pre Die Welt Stürmer, ktorý Kleista osobne poznal.
Uniformu nakoniec mladý Kleist nepredvádzal, Hitler to zrušil. A tak mal o niekoľko mesiacov neskôr, 20. júla 1944 v rámci operácie Valkýra, odniesť kufrík s bombou do Hitlerovho stanu známeho ako Vlčí brloh.
Nakoniec kufrík odniesol sám Stauffeberg, obával sa, aby prítomnosť nižšieho dôstojníka v tajnom operačnom stredisku v poľských lesoch nevzbudila pozornosť. Kleist vtedy sedel v berlínskom Bendlerblocku, vtedajšom neoficiálnom sídle odporcov režimu, a mal sa po atentáte postarať o odzbrojenie Hitlerových ľudí.
Už k tomu nedošlo. Atentát sa nepodaril, Hitler zázračne prežil, asi päťtisíc jeho odporcov nie.
Kleistovi sa to podarilo. Mal dosť času, aby zničil všetky dokumenty, ktoré ho s atentátnikmi spájali. Zvládol tvrdé vypočúvanie gestapa a tváril sa, že je primladý, aby o niečom vedel. Popravili nakoniec jeho otca, syna poslali do koncentračného tábora.
Známe tváre v Mníchove
Po vojne založil v Berlíne vydavateľstvo a v roku 1962 dnes už svetoznámu Mníchovskú bezpečnostné konferenciu. To boli časy, keď svet prežíval Kubánsku krízu, preteky v zbrojení a Kleistovo Nemecko rozdelil Berlínsky múr.
Boli to citlivé témy, o ktorých sa lepšie hovorilo neformálne. Preto dal Kleist dokopy vojakov a politikov z celého sveta.
„Mal neuveriteľné kontakty. Bol známy bez toho, aby preto niečo urobil. Svet ho bral ako morálneho a vojenského hrdinu. Keď odcestoval do Ameriky a predstavili ho ako muža, ktorý sa chcel vyhodiť do vzduchu s Hitlerom, akoby mu prestreli červený koberec,“ hovorí Stürmer, ktorý Kleista spoznal na prvej bezpečnostnej konferencii.
Kleist neoľutoval, že pomáhal Hitlera zabiť. „Vytvorili sme 65-ročnú epochu mieru v centrálnej Európe. To predtým nikdy nebolo. Je to jedinečná oáza šťastia,“ povedal Kleist podľa agentúry DPA v roku 2010 pri spomienke na atentát.
Podľa historika Stürmera bol Kleist osobnosťou s veľkou autoritou. „Mal röntgenový pohľad na udalosti a ľudí. Spolkovým kancelárom, ministrom obrany a ministrom zahraničných vecí preukazoval len čiastočnú úctu. Úctu mal hlavne pred ich úradom,“ povedal o ňom Stürmer.
