O Facebooku sa popísalo všeličo. Kradne čas, súkromie a je len chabou náhradou skutočného dialógu či priateľstva.
Dokonca vraj vyvoláva u ľudí závisť. Možno. Sú však príbehy, keď je Facebook možno poslednou šancou. Veľmi efektívnou.
V Izraeli žije 72-ročný Menachem B. Narodil sa na Ukrajine a prešiel si „experimentmi“ na dvojčatách v Osvienčime. Po oslobodení koncentráku ho oddelili od jeho dvojčaťa.
Menachem sa dostal do Izraela, jeho brata adoptovala iná rodina. Zrejme americkí kresťania. Je možné, že nevie, že má dvojča.
Tetovanie
Má však tetovanie z Osvienčimu.
Menachem B., ktorý po bratovi pátral už aj na Ukrajine, sa na radu známych rozhodol, že brata bude hľadať prostredníctvom Facebooku.
Jeho stránku videlo za krátky čas viac ako milión ľudí, desatťtisíce ju preposlalo ďalej. Jeho príbeh sa dostal do izraelských aj amerických médií.
Možno bude mať šťastie a brata nájde. Možno niekto pozná 72-ročného muža s vytetovaným číslom z koncentráku.
Môže to byť niekoho sused. Stáva sa to. Ešte stále aj po toľkých rokoch sa stratení príbuzní dávajú dohromady.
Kým Menachem verí a pátra, šanca stále je. Nedá sa vylúčiť, že nebude mať šťastie.
On a jeho brat už nie sú najmladší, svet, aj keď sa aj zásluhou Facebooku zmenšuje, je stále veľký a posolstvá nezasahujú všetkých, ktorých by mali.
Aj inak ako na Facebooku
Aj tak to nebolo márne. Menachemov príbeh si bude s pribúdajúcimi klikaniami čítať čoraz viac ľudí. Drvivá väčšina z nich nepozná nikoho s vytetovaným číslom z koncentráku.
Takto sa im aspoň zopakuje niečo, na čo sa niekedy zabúda. A príbeh o 68-ročnom odlúčení azda ľuďom pripomenie, aké šťastie majú, že majú rodinu.
A že so svojimi blízkymi môžu komunikovať aj inak ako na Facebooku.
