TEL AVIV, BAGDAD. Bývalý americký viceprezident Dick Cheney aj desať rokov po spojeneckej invázii tvrdí, že by do toho išiel opäť. Tak ako on to vidí málokto.
Mnohí vtedajší politici, analytici aj komentátori sú opatrnejší. Vedia to, čo vtedy nevedeli.
Ani zbrane, ani al-Káida
Dva z troch dôvodov irackej vojny neexistovali. Američanom sa nepodarilo dokázať, že Saddám Husajn mal zbrane hromadného ničenia, ani nepreukázali jeho styky s bin Ládinovou al-Káidou.
Tretí dôvod, ktorým bola snaha zvrhnúť diktátora a nastoliť demokraciu, sa na začiatku vojny prezentoval ako menej dôležitý. Napokon zostal jediným.
Saddám Husajn odvisol v roku 2006 na šibenici, v Iraku boli slobodné voľby, ale či je to demokracia, ktorá by stačila západným občanom, nie je isté. Otázka, či vojna v Iraku stála za to, je preto legitímna.
Viac ako polovica Američanov si to nemyslí. Vojna sa neskončila nijako slávne a nenastolila v Iraku vládu, ktorá by bola práve proamerická. Nenastolila ani vládu, ktorá by ctila občanov a ich práva.
„Otázku slobody si Bushova administratíva stavala do rozmerov katedrály, Obamova je spokojná s dvojmiestnou garážou, “ napísal v eseji vo Washington Post profesor Andrew Bacevich.
Koniec diktatúry
Nič to však nemení na tom, že Saddám Husajn bol brutálny diktátor, ktorý masakroval svojich vlastných ľudí a ohrozoval región.
Bol to však dostatočný dôvod na vojnu? Ak by sa iracká vojna skončila jasnejšie v prospech demokracie, stability, ak by bola menej krvavá a predražená, ľudia by odpovedali, že zrejme áno. Ktorá vojna sa však tak končí?
Iracká vojna sa z dnešného pohľadu inak ako rozpačito asi ani nemohla skončiť. Nestačilo bleskové vojenské víťazstvo, nastolenie demokratických inštitúcií.
Tak ako Saddámov režim blufoval o zbraniach hromadného ničenia, vydával aj ďalšie falošné signály. Krajina bola oveľa hlbšie rozdelená, ako sa tušilo.
Prejavilo sa to v občianskej vojne a žije sa tam s tým doteraz. Prieskumy hovoria, že 40 percent Iračanov sa nechce baviť s niekým, kto je inej viery. Bush išiel do Iraku protiprávne, ale medzinárodne právo nezabil.
Korupcia a terorizmus
Ukázalo sa tiež, že transformácia Iraku sa výrazne spomalila pre korupciu, premrhané peniaze aj neexistenciu reálnych cieľov a neznalosť miestnych pomerov.
„Nič sa nezmenilo,“ povedal reportérovi Financial Times Bagdadčan Abbás al-Sarray o svojich dezilúziách desať rokov po vojne.
„V skutočnosti ide všetko dozadu. Ani ľudia, ktorí majú prácu, nič nerobia. My Iračania teraz len konzumuje a nič neprodukujeme.“
Je možné, že historici budú menej nároční a ocenia fakt, že Iraku od roku 2003 nevládol diktátor. Hoci to, čo prišlo po ňom, nebolo vždy to, na čo by mohli byť tí, čo vojnu presadzovali, pyšní.
Po Saddámovi sme lepšou krajinou
Iracký diplomat MUSTAFA MUSAWAY si po vojne cení najviac slobodu.
Bolo rozhodnutie zvrhnúť Saddáma správne?
„Niet pochýb, že po páde Saddámovho režimu je Irak lepšou krajinou ako predtým. Má stálu ústavu, ktorú schválili Iračania v referende. Slobodné voľby vyprodukovali parlament a vládu. Je tam sloboda médií a začala sa obnova zničenej infraštruktúry počas rôznych vojen, ktoré viedol bývalý režim. Irak sa stal druhým najväčším vývozcom ropy v OPEC, darí sa oživiť strednú triedu.“
Irak je však stále nebezpečným miestom.
„Väčšina častí na severe, v strede a na juhu je bezpečná. Zlepšenie ekonomickej situácie a vysoká miera rastu na asi sedem percent ukazuje zlepšenie situácie. Iracké jednotky výrazne zlepšili v stíhaní terorizmu.“
Čo si ceníte najviac?
„Demokratický systém, ktorý nedovoľuje vznik diktátorských tendencií v dnešnom Iraku. Skončila sa éra vojenských prevratov.“
Mirek Tóda
