Neľakajte sa. Toto vonkoncom nie je o mne.
Pred pár dňami mi v hustej premávke udrel do očí rovnaký nápis na čelnom skle malého pickupu: Moja identita: moslim. Vykričané do sveta veľkými písmenami.
Hneď som si predstavil hrdého moslima, ako mi pózuje na portrét pred autom. Bola by to jedna z tých fotiek, ktoré nepotrebujú vysvetlenie.
Tak funguje onálepkovanosť vierovyznania v Indonézii. A je jedno aké. Ateizmus je v tejto krajine neprípustný a nepochopiteľný.
Vlani istý tridsiatnik na Facebooku vyhlásil, že Boh neexistuje. Dostal 30 mesiacov natvrdo.
V niečo skrátka veriť musíte. Kolónka o vierovyznaní sa tu vypĺňa v banke, škole, u lekára, nechýba ani v pase. Nie je to nič intímne.
Na otázky náboženstva tu majú ministerstvo. V krajine s najväčšou populáciou moslimov na svete je zrejmé, ktoré vierovyznanie sa preferuje, aj napriek nevídanej tolerancii. Ranný budíček (o 4.30) z niekoľkých okolitých mešít sem nepočítam.
Poznám niekoľko Európanov, ktorí si za ženu zobrali Indonézanku. Samozrejme, museli kvôli láske zmeniť vierovyznanie.
Hovorím im papieroví moslimovia. Urobili to pre úrady a sobášny list. Vychovávať deti v islame neplánujú. Na nemanželské by ako otcovia však inak nemali právo. Čo je, mimochodom, môj prípad.
S náboženstvom sú tu obyčajní ľudia priam zrastení.
Diktuje im, čo sa musí a nesmie, podobne ako návody na použitie života z neďalekej mešity od kohosi, kto si cez deň prisvojí mikrofón. Kladenie otázok nie je súčasťou výchovy. A to si mnohí moslimovia hovoria moderní.
Ako Ori, kreatívny riaditeľ jednej z vychytených reklamných agentúr v Jakarte, ktorý na adresu manželky vyhlásil: „Ženy to majú ľahké. Pôjdu do neba, ak budú poslúchať svojich mužov a slúžiť im.“
Prekvapil ma, rovnako ako muž v tričku s podobizňou Bin Ládina.
Keď som sa ho spýtal, prečo sa s ním stotožňuje, len odvetil: "Bol to moslim!"
Autor: Juraj Sedlák
