WASHINGTON, TEL AVIV. Keď historici z amerického Múzea a pamätníka holokaustu začali pred trinástimi rokmi počítať miesta, kde nacisti realizovali svoju predstavu o čistej rase, očakávali, že ich bude asi sedemtisíc. Konečne číslo ich šokovalo.
Miest, kde nacisti násilím držali Židov, vojnových zajatcov, homosexuálov, obyvateľov okupovaných krajín, Rómov, hendikepovaných či inak nepohodlných, bolo až 42 500.
„Vedeli sme, že život v táboroch a getách bol príšerný, ale tieto čísla sú neuveriteľné,“ povedal pre New York Times Hartmut Berghoff z washingtonského Nemeckého historického inštitútu.
Každý rok iný tábor
Do tohto čísla výskumníci zaradili koncentračné tábory (980), pracovné tábory (30–tisíc), židovské getá (1150), tábory vojnových zajatcov (1000), nevestince (500), kde väzenkyne nedobrovoľne poskytovali služby nacistickým dôstojníkom a tisícky tranzitných táborov, centrá ,,eutanázie“ , „kliniky“, kde robili potraty rasovo „nevhodným“ ženám či ženám s rôznymi formami postihnutia, aj inštitúcie na „očistu“ nemeckej rasy a „germanizáciu“ zajatcov.
V encyklopédii uviedli všetky miesta, ktoré Nemci zriadili v rokoch 1933 až 1945 na svojom území a potom na územiach okupovaných štátov.
Odhadli, že v nich zomrelo, alebo bolo uväznených 15 až 20 miliónov ľudí.
Hrôzu systému ukazuje napríklad príbeh Henryho Greenbauma. Najprv sa ocitol v židovskom gete v rodnom poľskom meste Starachowice, potom skončil v pracovných táboroch a v Osvienčime.
Mal sedemnásť rokov a za sebou päť táborov, na ceste do šiesteho ho oslobodili Američania. „O mnohých z týchto miest ani nikto nevie,“ povedal pre New York Times.
Nedalo sa to nevidieť
Osvienčim alebo Varšavské geto sú len najznámejšími príkladmi, no systém zasahoval oveľa viac miest a ľudských osudov, ako sme doteraz zdokumentovali.
Od obrovských táborov až po malé fabriky, kde pracovalo len o niečo viac ako desať ľudí.
Celé sa to začalo v roku 1933, keď sa nacisti dostali v Nemecku k moci a otvorili prvých 110 táborov pre politických odporcov ich režimu. Keď obsadzovali ďalšie územia, vznikla obrovská sieť takýchto zariadení.
Napríklad v Berlíne ich bolo zhruba tisíc, v Hamburgu 1300.
„Môžete zájsť v Nemecku doslova na akékoľvek miesto a zistíte, že tam bol nejaký tábor. Boli všade,“ povedal jeden z editorov encyklopédie Martin Dean.
Povojnová obhajoba mnohých Nemcov, že o hrôzach holokaustu nevedeli, je teda podľa neho nepravdivá. Ľudia si to jednoducho nemohli nevšimnúť.
Nemá význam skúmať, či bol "lepší" Hitler alebo Stalin, píše Roman Pataj
Čítajte komentár (piano) >>
Prístup ku všetkým komentárom nielen na sme.sk za 3,90 Eur mesačne. Kúpiť teraz
