Ten je známy v českej politike už od Masaryka a do istej miery fungoval i za komunistickej totality. Totiž že prezidenti sa tešia vyššej popularite medzi verejnosťou než iní politici.
A nie je to postavenie, ktoré si budujú sami, skôr ktoré prichádza akosi automaticky s prezidentským majestátom.
Vďaka tomu sa kontroverzný politik odchádzajúcej generácie deväťdesiatych rokov stal v roku 2003 doslova počas noci jedným z najobľúbenejších a najdôveryhodnejších mužov v krajine.
Toto postavenie si však neudržal. Zatiaľ čo po roku v úrade sa tešil rekordnej trojštvrtinovej podpore verejnosti, teraz je to zhruba iba štvrtina.
Nie je to nutne zlé, historický význam žiadneho politika neurčuje momentálny rating. Niekedy je to priamo naopak a význam ľudí či ich činov pochopíme až s časovým odstupom.
Český prezident však z povahy svojich právomocí nie je ani budovateľ, ani národný vodca. Význam Václava Klausa ako ministra a premiéra začiatkom devätdesiatych rokov bude historicky stokrát významnejší než jeho neskoršie pôsobenie na Hrade.
Pre neho bude platiť klasikovo „veľa kriku pre nič“.
Václav Klaus a Miloš Zeman si už pred pár týždňami pritakávali, v akom dobrom stave Hrad jeden druhému odovzdávajú.
Zato majestát hlavy štátu, ktorý bývalý prezident odovzdá v piatok tomu budúcemu, je nutne obnosený a opotrebovaný. Uvidíme, ako prezidentský efekt zafunguje Milošovi Zemanovi.
