RÍM, BRATISLAVA. Paralyzovaný parlament je pre Talianov niečo nové, od druhej svetovej vojny nič také nezažili.
Ale nestabilita, odvolávanie premiérov, ich opätovný návrat či predčasné voľby nie sú pre taliansku politiku ničím mimoriadnym.
Taliani volili proti systému. Víťazom volieb je komik
Jedenásť premiérov
Len ťažko by ste v Európe hľadali štát, kde sa vlády menia tak často. Od druhej svetovej vojny sa v krajine vystriedalo vyše 60 vlád, čo vychádza, že kabinet sa tu mení takmer každý rok.
Za posledné dve desaťročia sa v Taliansku vystriedalo jedenásť premiérov (niektorí vládli viackrát).
Na porovnanie v Nemecku vládli za rovnaký čas dvaja kancelári a jedna kancelárka, v Británii štyria premiéri a vo Francúzsku rovnaký počet prezidentov. Ešte aj na Slovensku sa menili premiéri menej často (sedemkrát).
Problémom je aj taliansky politický systém. Pre akúkoľvek stranu nie je jednoduché získať podporu oboch komôr parlamentu.
Dolná komora (630 poslancov) aj Senát (315 poslancov) majú podľa ústavy rovnocenné postavenie. Ak má prejsť nejaký zákon, musia ho podporiť obe komory.
Tento systém vytvorili krátko po vojne z dôvodu, aby sa po Benitovi Mussolinim nemohol v Taliansku dostať ľahko k moci podobný diktátor.
Podľa súčasného systému má najsilnejšia strana vo voľbách do dolnej komory automaticky garantovaných 54 percent kresiel.
Tie získa Bersaniho ľavicová koalícia, (pol percenta chýbalo a mal by väčšinu Berlusconi). V Senáte sa však rozdeľujú kreslá podľa regiónov.
Víťazná strana dostane 54 percent kresiel za región, zvyšok sa rozdelí. Aj preto bolo dôležité vyhrať najväčší región Lombardsko, čo sa podarilo Berlusconimu.
Horor a hanba
Tento volebný zákon schválil v roku 2005 Silvio Berlusconi, aby vyhovoval jeho strane. Rýchlo dostal prezývku „svinčík“.
„Tento volebný systém je horor a hanba,“ povedal pre Reuters ešte minulý rok Giovanni Sartori, jeden z najrešpektovanejších talianskych politológov.
O jeho zmene hovoria takmer všetky strany, ku konkrétnym krokom sa však stále nedostali.
