PRIŠTINA, BRATISLAVA. Týždeň pred tým, ako kosovský parlament vyhlásil v roku 2008 nezávislosť, nešetril premiér Hashim Thaci sebavedomím.
„Môžem iba znova potvrdiť, že máme podporu sto krajín sveta, ktoré sú ochotné nás uznať hneď po vyhlásení,“ povedal vtedajší aj súčasný premiér.
Thaci sa sekol o dva štáty, Kosovo doteraz uznalo 98 krajín. No neprišlo to hneď, ale trvalo to dlhých päť rokov.
Keď v nedeľu kosovskí Albánci oslavovali päť rokov nezávislosti, samostatné Kosovo už uznávala väčšina krajín sveta. No stále nie je členom OSN a de iure nezávislosť nemá.
Nepomohlo ani rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora, ktorý v roku 2010 povedal, že vyhlásenie nezávislosti nie je proti medzinárodnému právu.
FOTO: ZUZANA PAVLÍKOVÁ
Ani futbal, ani olympiáda
Dôsledky chýbajúcej stoličky v OSN vidno napríklad v športe.
Minulý december futbalová federácia FIFA rozhodla, že Kosovo môže hrávať medzinárodné zápasy na úrovni žien, amatérov, mládežníckych či klubových tímov. Priateľské reprezentačné zápasy mužov však nie.
Rovnako pod kosovskou zástavou nemohli bojovať športovci na olympiáde v Londýne. Kosovu sa podarilo za päť rokov vybaviť plné členstvo len v siedmich športových medzinárodných organizáciách (džudo, vzpieranie, stolný tenis či softbal).
Z dôležitých organizácií je členom len Svetovej banky, Medzinárodného menového fondu či od vlani aj Európskej banky pre obnovu a rozvoj.
Na to, aby sa Kosovo stalo nezávislou krajinou, potrebuje, aby ho podporili dve tretiny členských krajín. Tie o žiadosti hlasujú, až keď prejde Bezpečnostnou radou.
Žiadny z piatich stálych členov ju nesmie vetovať. Medzi nimi sú však Rusko a Čína, ktoré sú proti.
„Ak by aj Kosovo získalo 190 uznaní, Rusko a Čína by technicky mohli stále blokovať proces,“ citoval portál SETimes kosovského exministra zahraničia Skendera Hyseniho.
FOTO: ZUZANA PAVLÍKOVÁ
Kľúč je v Belehrade
„Kľúčová je normalizácia vzťahov so Srbmi. Ak ich presvedčia, aby prijali novú realitu, bude ľahšie prekonať ruskú a čínsku prekážku,“ povedal SME kosovský analytik Belul Beqaj.
S Belehradom vedú Kosovčania rokovania o praktických otázkach, nedávno sa prvýkrát stretli aj prezidenti.
Podobne ako jeho balkánski susedia sa Kosovo chce v stať členom Európskej únie. Pokiaľ ho neuzná aj zvyšných päť štátov (medzi nimi aj Slovensko), nebude to možné.
„Teraz je uznanie od piatich štátov Únie dôležitejšie ako 50 štátov, dokonca aj Ruska a Srbska,“ dodáva Shpend Kursani z mimovládky Kipred.
Uznanie nezávislosti nemusí byť to najnutnejšie, čo krajina potrebuje.
„Dôležitejšie pre Kosovo je mať silný a funkčný štát, hoci bez členstva v OSN. Bosna a Hercegovina je členom, no ako štát zlyháva. Za to Taiwan či Somaliland má menej uznaní ako Kosovo, no ako štáty fungujú,“ hovorí Kursani.
V Kosove je aj po piatich rokoch bez práce skoro polovica obyvateľov, chudoba je nad priemerom a korupcia najväčšia v Európe.
„Štát, žiaľ, nepracuje pre občanov, ale pre seba,“ myslí si analytik Beqaj.
Rátať štáty nestačí
V rozdelenej kosovskej Mitrovici juh oslavoval, sever sa mračil.
PRIŠTINA, MITROVICA. Napriek sivej oblohe je Kosovo už týždeň plné farieb, hlavne modrej a žltej. Kosovské, americké aj albánske vlajky vidieť na každej križovatke, v oknách, na bilbordoch či v obchodoch.
Platí to aj pre južnú časť Mitrovice na severe Kosova.
Pri rozostavanej mešite a kanáli plnom odpadkov postávajú hlúčiky mužov. Kde-tu sa mihne albánsky klobúk, plis. Uličku, ktorá vedie k mostu cez rieku Ibar, lemujú transparenty s modro-žltými stuhami.
Na druhej strane rieky, obývanej prevažne Srbmi, je ticho.
Peter a Djordje, študenti srbskej univerzity v Mitrovici, sa na rozdelené mesto pozerajú z kopca Zvečan, kde veje obrovská srbská zástava. Piate výročia Kosova Djordjeho neberie.
Všetko podľa neho bolo lepšie predtým. „Školy tu boli zmiešané, teraz sme úplne oddelení,“ hovorí.
Peter sa uisťuje, o akom dátume je reč, 17. február sa ľahko mýli so 17. marcom, ktorý pripomína násilnosti z roku 2004 proti Srbom v Kosove. Po štúdiu chce odísť do Belehradu.
Naopak, mladý kosovský Albánec Veli v Prištine srší energiou aj slovami. Napriek problémom, najmä nezamestnanosti, vidí rozvoj vo vzdelaní, v slobode pohybu, infraštruktúre a zahraničných investícií.
Akurát mu prekáža, že i po piatich rokoch dominuje životu v Kosove politika.
„Mladí by sa mali menej sústreďovať na počítanie štátov, ktoré nás uznávajú,“ rozpráva Veli, ktorý pracuje ako právnický konzultant. Príležitostí na lepší život je podľa neho v Kosove dosť.
Zuzana Pavlíková,
stážistka pri OBSE v Kosove
