V indonézskej metropole sa dážď zaklína zo zeme a najnovšie aj zo vzduchu.
Lietadlami solia oblaky, aby ich odklonili od Jakarty a redukovali tak dážď. A sú na to patrične hrdí vrátane populárneho starostu. Stojí to maličkosť, trinásť miliónov dolárov.
Len tak mimochodom, prší tu poctivo takmer každý deň. Netreba sa však čudovať v krajine, kde na zaklínanie dažďa existuje platená pozícia. Takzvaný pawang hujan, čiže dažďový muž (rain man).
Priateľka Maya si jedného objednáva zakaždým, keď nakrúca reklamu či film pod holým nebom.
Volá sa Feru, má sotva tridsať a často v práci „služobne“ hladuje. Modlí sa za počasie, odháňa dážď. Dokáže riešiť aj posadnutie diablom. Aj to sa stáva.
Žijem tu už piaty rok a ešte stále ma Indonézia neprestáva prekvapovať.
Skúsim len tak náhodne: denne stretnem po tme desiatky neosvetlených motocyklov. Žien vo viere, že ich pred čímkoľvek na motorke ochráni moslimská šatka na hlave, je mi skôr ľúto.
Rovnako ako tie, čo si v provincii Aceh na severe Sumatry nesmú na motorku sadať obkročmo, lebo tak znie najnovšie nariadenie. Klasický posed nie je vraj ženský.
Alebo, čo tak si v dopravnej zápche prenajať policajnú eskortu? Žiadny problém, stačí zaplatiť. Platiť treba aj mafii, keď chcete stavať dom. Lepšie je dohodnúť sa na cene vopred, inak vás skasírujú za každú tehlu a vrece cementu.
Na drevo platí aj hudobný producent. Komu? Pirátom, aby nelegálne napaľovali jeho hudbu.
Kamarát Rutger, ktorý sa minulý víkend vrátil do Európy, mi spomínal príhodu s daniarmi. Spýtali sa ho: koľko daní chcete zaplatiť? Povedal sumu a bolo dohodnuté.
To je najväčšie indonézske zaklínadlo, aj keď nie vždy ten dážď odoženie.
Autor: Juraj Sedlák