Niet zrozumiteľnejšieho a jasnejšieho symbolu boja proti komunistickej totalite než samoupálenie Jana Palacha. Bol ním v momente, keď sa Palach upálil a bol ním po celé úmorné obdobie takzvanej normalizácie. Skoro ako keby ju Palach nejako jasnovidecky videl vopred, a teda i tragicky predznamenal.
Keď komunista Grebeníček dnes v parlamente hovorí, že týmto symbolom Palach nebol, tak je to nielen nekonečne drzé, ale aj fakticky nesprávne. Grebeníček však neskúša nič nové, pokračuje v tom, čo ako komunista robil a hovoril pred rokom 1989.
Vtedy sa o Palachovi nehovorilo, a keď to nebolo možné, tak sa jeho čin relativizoval. Trebárs sa mu pripisovali osobné či iné než politické dôvody. Dobre sme to videli v skvelom televíznom seriáli Horiaci ker, ktorý pre HBO nakrútila poľská režisérka Hollandová.
Palachova obeť je strašná a rozporná. Musela spôsobiť nekonečnú bolesť jeho najbližším. Pre niekoho môže byť neprijateľná z dôvodu viery, pre iného trebárs preto, že sa ukázala márnou. Ale nie zbytočnou. Nezmenila históriu, ale pre nás, ktorí sme v tej histórii žili či skôr museli žiť, sa premenila na onen symbol. Grebeníček klame.
Podstatné nie je len to, čo hovorí, ale kedy to hovorí. Teda v čase, keď sú – po víťazstve ľavicového prezidenta a v krajine s pravicovou vládou, ale bez voličov – komunisti zasa znovu na koni. Je dôležité a dobré, že to bol práve budúci prezident Zeman, ktorý Grebeníčka vrátil do jeho medzí. Teda za plot do rezervácie neostalinistov.
