Ceija Stojková (23. mája 1933 - 28. januára 2013), podobne ako mnoho iných ľudí s jej osudom, vedela o hrôzach svojho detstva rozprávať až po desaťročiach. Potom však nikdy neprestala. Posmrtne sa objaví aj v novom dokumentárnom filme o nežidovských obetiach holokaustu.
Rómka z Rakúska otvorene hovorila o minulej aj súčasnej perzekúcii svojich ľudí. To, čo nevedela vysloviť alebo napísať, prenášala na plátno. Spisovateľka, maliarka a aktivistka zomrela minulý pondelok. Mala 79 rokov.
Kočovali a veštili z kariet
Stojkovci pochádzali zo Štajerska. Živili sa predajom koní, veštením z kariet a muzicírovaním. Ceija Stojková maľovala obrazy aj z tohto obdobia svojho života. Sú farebné ako rómske odevy, plné maringotiek a koní. Tie inšpirované spomienkami na koncentráky a smrť príbuzných sú tmavé a ponuré.
Rómovia boli spolu s inými náboženskými, národnostnými a sexuálnymi menšinami nacistami označovaní za nižšiu rasu. Ich život sa pomaly premieňal na peklo. Najprv im zakázali kočovať, potom ich začali zhromažďovať, zatvárať do táborov a systematicky vraždiť.
Ceija sa roku 1941 ocitla v koncentračnom tábore. Prešla tromi. Mala šťastie a ako dvanásťročná videla oslobodenie Bergen-Belsenu. Z jej klanu neprežilo takmer dvesto ľudí, vrátane jej otca a brata.
Po vojne sa napriek nevôli vtedajšej spoločnosti ku kočovaniu vrátili. Stojka sa živila ako podomová obchodníčka s maľovanými textíliami a doplnkami do bytov.
V 80. rokoch, keď sa spustila veľká diskusia o tom, či boli Rakúšania obeťami Hitlerovho režimu, alebo jeho kolaborantmi, sa rozhodla prehovoriť. Trápilo ju tiež to, že o rómskom holokauste sa takmer nevedelo. Aj to, že na Rómov sa ľudia stále pozerali cez prsty.
Napísala jednu z prvých kníh o osude Rómov počas holokaustu v nemčine a potom ešte ďalšie dve inšpirované jej vlastným príbehom. Stala sa rešpektovanou osobnosťou, pozývali ju na prednášky, objavovala sa v médiách.
Rozprávala o koncentrákoch. O tom, ako istý čas prežívala tak, že jedla papier, ale aj o tom, ako ju trápia súčasné rasisticky motivované útoky na Rómov. Rakúšanom pripomínala, ako mnohí z nich ochotne pomáhali Hitlerovi, a bola aj celkom osobná, keď spomenula, ako po návrate z koncentráku našli vo svojom byte žiť rodinu vernú nacistom.
Pamätala si každý deň
Toto všetko v sebe držala až do veku 56 rokov, keď začala maľovať obrazy z koncentrákov. Potom sa pridalo písanie. „Musela som začať písať, pretože som sa musela otvoriť, musela som sa vykričať,“ vysvetlila svoje pohnútky.
Spomínala, že pri písaní by si želala rýchlejšie ruky, aby mohla zachytiť všetko, čo jej bežalo v hlave. „Pamätám si každý deň v koncentráku,“ rozprávala novinárom.
O to viac ju desilo, že ľudia zľahčovali holokaust, dokonca ho popierali a že sa opäť dejú neprístojnosti voči menšinám. Na výstave vo viedenskom Židovskom múzeu hovorila o tom, ako ju trápi ľahostajnosť a strata historickej pamäti.
Pred tromi rokmi, keď v Maďarsku organizovaná skupina zavraždila niekoľkých Rómov, bola Stojková medzi tými, čo zdvihli hlas nevôle a zdesenia. Žena, ktorá žila s vytetovaným číslom z koncentráku, vtedy povedala: "Nechajte mojich vnukov žiť."
