Agentúrne spravodajstvo sme nahradili autorským článkom SME.
ANKARA, TEL AVIV. Samovražedný atentátnik v piatok zaútočil na mimoriadne dobre chránenú americkú ambasádu v Ankare.
Okrem seba zabil najmenej jedného človeka, zrejme ochrankára pri vchode do budovy. K útoku sa nateraz nikto neprihlásil.
Kilometer od našich
Turecké médiá hlásili aj niekoľko zranených. Ľudia z obchodov v blízkosti ambasády opisovali silný výbuch. Ambasáda je v stráženej diplomatickej štvrti, kde sú mnohé veľvyslanectvá.
„Slovenská ambasáda je približne kilometer od miesta výbuchu, nemáme žiadne informácie o zranení slovenského občana, “ povedala pre SME riaditeľka tlačového odboru ministerstva zahraničných vecí Renata Goldírová s tým, že situáciu monitorujú.
Polícia celú oblasť uzavrela, obávala sa druhého útoku.
Turecká štátna televízia uviedla, že útočník bol členom krajne ľavicovej skupiny, podľa ministra vnútra to bol Turek.
Turecko má z minulosti skúsenosti s útokmi kurdských separatistov, ultraľavicových skupín, ale objavili sa tam tiež útoky, ku ktorým sa prihlásila miestna odnož al-Káidy. Tá v roku 2003 pri útokoch na viacero britských a židovských cieľov za dva týždne zabila v Istanbule 63 ľudí.
Americké diplomatické misie sa už stali cieľom útokov. V roku 2008 pri útoku na konzulát v Istanbule zabili troch policajtov.
Pomsta za Patrioty
Turecké médiá upozorňovali, že v celom regióne Blízkeho východu je napätie väčšie ako zvyčajne. Útok sa stal necelý týždeň po tom, čo jednotky NATO rozmiestnili protiraketové systémy Patriot na sýrsko-tureckej hranici.
A len pár dní po útoku Izraela na vojenské ciele v Sýrii, ktoré sa podľa doterajších informácií odohrali s vedomím Spojených štátov.
Turecko tiež od minulého roka zaznamenáva nárast útokov zo strany kurdských teroristických skupín. Tureckí komentátori podľa agentúry AP upozorňovali, že kurdské organizácie sa sústreďujú skôr na domáce objekty či vojakov, pretože za hlavného nepriateľa považujú vládu.
Faktom tiež je, že v posledných týždňoch sa priblížila možnosť rokovaní medzi Kurdmi a vládou v Ankare, ktoré by sa mohli skončiť aj prímerím. Nie všetky kurdské frakcie však takýto vývoj vítajú a je celkom možné, že by ho chceli zmariť.
Stále sa tiež nedá vylúčiť, že išlo o čin jednotlivca, ktorý konal na vlastný popud a neposlala ho žiadna skupina.
