Z neďalekých hôr prišla veľká voda a bolo jej najviac za desaťročie. Zaliala polovicu mesta a priniesla tragikomické príbehy.
Zaujala aj vizuálne: muž s priviazanými plastovými stoličkami na nohách, autá v igelite či populárny starosta po pás vo vode zachraňujúci psa.
Kamarátka nakrúcajúca pre CNN mi výjav z najpostihnutejšej oblasti opísala ako stretnutie v kúpeľoch pri bazéne. Deti s nafukovacími kolesami, ľudia, ktorí prišli o všetko, ale zase toho tak veľa nemali.
Žiadne náreky a hromženie na vládu. Nezatopilo ich po prvý raz. Prezident so skratkou SBY s vyhrnutými nohavicami postával po kolená vo vode pred svojím palácom a hovoril o presťahovaní hlavného mesta.
Ozvali sa aj moslimskí radikáli. Za zatopené prezidentské sídlo vraj môžu sochy štyroch obnažených žien v záhrade, ešte z éry prvého prezidenta.
Jeden poslanec ukázal na pouličných predajcov polievok. Tí vraj vylievajú zvyšky do rieky Ciliwung, zapchávajú potrubia a spôsobujú záplavy.
Pravdou je, že Indonézania skúšajú prírodu na doraz. Odpadky hádžu rovno pod nohy. Chudobní ľudia žijú pri riekach a okrem kúpania a prania v nich pochovávajú odpad. Aj môj syn si z povodní čosi odniesol.
Naučil sa po indonézsky slovo potopa. V televízii chcel radšej pozerať „banjir“ než rozprávku.
Trojročnému dieťaťu to nevysvetlím. Musel som to zvaliť na prírodu. Veľa pršalo.
Autor: Juraj Sedlák
