Charakter Čechov neničia až tak politici, ako osoba blízka. Musíme sa jej zbaviť.
Kto bol v minulom týždni najzaujímavejšou „osobou“ v Česku? Nie, nebol to ani Schwarzenberg, ani Zeman, a dokonca ani dosluhujúci prezident Klaus.
Nebol to žiaden aktér z vrcholiaceho prezidentského hašterenia a neboli to dokonca ani politici. Bola to „osoba blízka“, teda ten dobrý priateľ niektorých vodičov, ktorý na seba bral ich hriechy a priestupky.
Právo zaručené ústavou
Inštitút „osoby blízkej“ využívali najčastejšie tí, ktorých autá zachytili radary pri prekročení rýchlosti. V tejto chvíli, pochopiteľne, nekončí, pretože toto právo je zaručené ústavou.
Ale českí zákonodarcovia našli fígeľ, ktorý umožní – v prípade, že sa polícia nedopátra vodiča – vymáhať pokuty od majiteľa vozidla.
„Osoba blízka“ sa stala jedným z najväčších škodcov českej povahy v posledných dvoch desiatkach rokov. Zaviedla klamanie či – ako sa tak pekne povie – „očúravanie“ pravidiel ako správnu a nasledovania hodnú normu.
Navodzovať dojem, že pokuty platia len hlupáci a slabosi, pomáhali neustálym upozorňovaním na tento fígeľ i médiá.
Zničený charakter
Nové riešenie vraj tiež nie je dokonalé a už sa objavujú rady právnikov, ako sa prekľučkovať k beztrestnosti. Ale ten základný pocit – „neklamem a nevymýšľam si, to som asi nejaký čudný“ – hádam zmizne.
Autor stĺpčeka nechce byť moralista, sám nepochybne pácha za volantom množstvo priestupkov. A nemá rád policajtov, pretože nás vodičov štvú ako zver.
Ale ešte menej má rád osoby blízke, pretože tie nám ničili charakter.
