Skutočná pravda o tom, akozomrel Josif Vissarionovič Stalin, sa vynorila až dlhé roky po jeho smrti.
Stalin. Toto meno kedysi vyvolávalo búrlivé ovácie a nadšenie, bolo symbolom nádeje a víťazstva. Kričali ho vojaci pri útoku, recitovali ho deti v školách a určite si ho šepkali aj milenci pred prvým bozkom. Niesli ho tisícky námestí a ulíc, jedno veľké mesto, stovky tovární, gigantických stavieb i škôl.
Toto meno však vyvolávalo aj nekonečnú hrôzu a strach, mnohí ho radšej ani nevyslovili, aby na seba neprivolali nešťastie a smrť. Pre milióny ľudí Stalin nebolo meno živého človeka, ale čohosi vyššieho, mocnejšieho, nekonečne múdreho, prísneho, no spravodlivého, a preto si ani nevedeli predstaviť, že by také čosi mohlo jedného dňa zomrieť.
Diktatúra proletariátu O tom, že Stalin bol naozaj živým človekom a nie bohom, dnes už vôbec nemusíme pochybovať. Kým však zomrel, stihol toho urobiť veľmi veľa a dejiny mu za to prisúdili úlohu najväčšieho a najkrutejšieho diktátora 20. storočia, ktorý má na svedomí smrť miliónov ľudí.
Stalin dokonale ovládal technológiu moci a keď sa mu vo veku 44 rokov podarilo vyšplhať na jednu z najvyšších mocenských priečok v novovzniknutom komunistickom Sovietskom zväze, bol už pripravený udržať si svoju pozíciu za akúkoľvek cenu.
Používanie násilia bolo vtedy jedným z princípov boľševického štátu a odôvodňovala ho ideológia tzv. diktatúry proletariátu.
Vymyslel ju Lenin, ktorý tvrdil, že prívrženci iných politických strán či spoločenských tried sa nikdy nevzdajú svojho vplyvu dobrovoľne, preto ich treba spracovať násilím – vysídlením, poslaním do väzenia či popravou. A to všetko v záujme proletariátu, čiže robotníkov a roľníkov.
Povedzme si to aj ináč – po násilnom prevrate v novembri roku 1917 sa v Rusku dostala k moci luza, ktorá v záujme udržania moci šírila okolo seba teror a smrť. Stalin bol muž, ktorý bol na túto činnosť mimoriadne kvalifikovaný a nemal nijaké zábrany, na čo už dávno pred revolúciou upozorňovali jeho stranícki kolegovia.
Stalin pózuje pred fotoaparátom počas volieb volieb vo februári 1950. FOTO: sita/ap
Stranícka pokladnica Stalin (1878) bol Gruzínec, jeho pôvodné meno bolo Josif Vissarionovič Džugašvili. Priatelia mu hovorili aj Koba a priezvisko „Stalin“ si dal ako krycie meno znamenajúce „oceľový“. Je naozaj výstižné, pretože začiatkom 20. storočia patril mladý Stalin ku gangstrom terorizujúcim gruzínske hlavné mesto Tbilisi a blízke okolie.
Vykrádanie bánk a výpalníctvo boli zamestnaním, ktoré vykonával, keď nebol vo vyhnanstve na Sibíri alebo nesedel vo väzení. Kradol, samozrejme, z „politických“ dôvodov – bol aktívnym členom zakázanej sociálnodemokratickej strany a bolo treba plniť stranícku kasu.
Mnoho politických strán prevádzkuje vykrádanie bánk i výpalníctvo dodnes, aj na Slovensku je to tradičný spôsob napĺňania straníckych pokladníc pred voľbami, aj keď modernejšími, inovatívnymi spôsobmi. Stalin so svojimi kumpánmi ešte používal klasické metódy. Najznámejšou akciou bolo prepadnutie transportu peňazí, ktoré ozbrojená ochranka prevážala do hlavnej banky v Tbilisi v roku 1907.
Prepad sa udial na rušnom námestí, banditi zamaskovaní za žobrákov čakali na príchod transportu a potom začali hádzať granáty a strieľať. Výsledkom bolo námestie pokryté mŕtvolami koní aj ľudí a obrovský lup. Stalin bol jedným z vodcov a organizátorov prepadu a vďaka nemu si získal obrovský rešpekt, pretože veľká časť peňazí šla do rúk Leninovi a ten ich použil na nákup zbraní zo zahraničia.
Dobrácky fúzatý ujko S výrobou mŕtvol Stalin nemal problémy už od mladosti. Mnohí historici vidia základ jeho bezcitnej povahy vo výchovnej kombinácii bigotná matka – alkoholický otec. Matka chcela mať zo syna kňaza a otec ho mlátil ako žito. Iní hovoria o mozgovej poruche, ktorá vznikla pri problémovom pôrode. Stalina si však netreba predstavovať ako násilného hrubokrkého poloidiota.
Vyznačoval sa nadpriemernou inteligenciou, vysokou pracovitosťou, disciplínou a rýchlym úsudkom. Mal len málo slabých stránok, bol tvrdý aj na seba a medzery vo vzdelaní si dopĺňal samoštúdiom. Jeho osobná knižnica obsahovala vyše dvadsaťtisíc zväzkov a je dokázané, že prečítal takmer všetky knihy, pretože si do nich vpisoval poznámky. Mal rád umenie a často navštevoval divadlá a koncerty. Písal články do novín aj prejavy, bol výborný organizátor a najmä manipulátor, ktorý za výzorom fúzatého dobráckeho ujka skrýval chladne uvažujúci mozog.
Za tridsať rokov, čo bol vo funkcii generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čo bola najvyššia stranícka funkcia, železnou rukou riadil celé obrovské impérium a bez jeho vedomia si nikto ani len nesadol. Špehovanie, donášanie, udavačstvo, obrovská byrokracia a cenzúra zovreli život v krajine ako obruč, navyše vidiek bol poznamenaný biedou, zaostalosťou a negramotnosťou. Rusko sa síce prudko rozvíjalo ako priemyselná veľmoc, no výsledky dosahovali vďaka zavedeniu otrockej práce v trestných táboroch, ktorých boli tisíce.
Dobrácky fúzatý ujko dal postupne vyvraždiť všetkých svojich straníckych kolegov, ktorí sa ho odvážili kritizovať, zlikvidoval kompletnú generalitu a stredné vojenské kádre, robil čistky na vedeckých pracoviskách, v školách aj vo fabrikách. Uzavrel pakt s Hitlerom, aby napokon za cenu nepredstaviteľných obetí vyhral 2. svetovú vojnu. Počas života ho často označovali za génia a ak by sme hľadali niečo geniálne v jeho osobnosti, určite to bola schopnosť preľstiť a zaskočiť nielen svojich protivníkov, ale i spolupracovníkov a psovsky oddaných prívržencov.
Starý Stalin Stalin bol tuhý fajčiar a antišportovec a s pribúdajúcim vekom sa začali hlásiť vážne zdravotné problémy: vysoký krvný tlak, arterioskleróza a reumatické bolesti. V roku 1945, po skončení 2. svetovej vojny, mal 66 rokov a na jeseň ho postihla ľahká mozgová mŕtvica. Verejnosť sa nič nedozvedela a Stalin sa postupne vyliečil.
Jeho životný režim sa ustálil v zabehanom vzorci: tri až päť mesiacov do roka zvykol stráviť v kúpeľoch pri Čiernom mori, zvyšok času vo svojej obrovskej a prísne stráženej dači v Kunceve, kúsok od Moskvy. Svoju pracovňu v Kremli navštevoval čoraz menej, zvyčajne prišiel neskoro popoludní, úradoval, čítal spisy, viedol nevyhnutné porady. V noci si vo svojej osobnej premietacej sále dal pustiť nejaký film a hlboko po polnoci ho odviezli späť do Kunceva, kde si ľahol až medzi treťou-štvrtou nadránom, pretože trpel ťažkou nespavosťou.
Tento posunutý pracovný režim mal vplyv na celý štát. Všetci zodpovední pracovníci vedeli, že Stalin je celú noc hore a že v prípade potreby zvykne komukoľvek zatelefonovať a riešiť problémy. Ministri, ich námestníci, riaditelia fabrík, šéfovia výskumných ústavov, stranícki funkcionári, okresní či krajskí tajomníci, všetky nižšie kádre, ale aj ich sekretárky, asistentky, zástupcovia či vedúci oddelení, všetci títo zostávali na svojich pracoviskách do skorého rána a čakali, či Stalin náhodou nezavolá. Nie je ťažké si predstaviť, aký vplyv to malo na ich súkromný život i pracovnú výkonnosť.
Stalinova dača v Kunceve. Šlo o obrovský objekt, strážený desiatkami vojakov. Na hornej snímke je zadný vchod, nižšie je jedna z poradných miestností. Objekt je dodnes pre verejnosť zväčša neprístupný.
Posledná večera Stalina však i napriek starobe neopúšťali krvilačné chúťky a tradičná podozrievavosť. Zazdalo sa mu, že za smrťou mnohých komunistických funkcionárov, ktorí zomierali ako muchy na infarkty a podobné choroby, je organizované sprisahanie špičkových lekárov, zväčša židovského pôvodu. Rozbehol preto tzv. prípad sionistických lekárov, desiatky z nich dal pozatvárať a pripravoval obrovský proces.
Akcia vyvolala veľký negatívny ohlas najmä v zahraničí, no Stalin neustúpil, hoci jeho zdravotný stav šiel dolu vodou a za mrežami sedel aj jeho osobný lekár, profesor Vinogradov. Na konci roka 1952 zo dňa na deň prestal fajčiť, pretože mal problémy s dýchaním. Do Kremľa chodil čoraz menej a pracovné povinnosti vybavoval z Kunceva.
Na verejnosti sa naposledy ukázal v piatok 27. februára 1953, keď navštívil Labutie jazero v Boľšom teatre. V sobotu pozval na neskorú pracovnú večeru do Kunceva štyroch najvyšších predstaviteľov strany a štátu - Chruščova, Bulganina, Malenkova a Beriju. Táto skupinka boli jeho najčastejší hostia, bola to jeho partička, ktorá vedno s ním napáchala množstvo zločinov a nezákonností. Posedenie sa skončilo okolo štvrtej ráno a podľa Chruščovových pamätí mal Stalin dobrú náladu a vyzeral celkom zdravo.
Porážka 1. marca Absurdné divadlo sa začalo na druhý deň ráno. Bola nedeľa a okolo desiatej dopoludnia v kuchyni kuncevskej vily už sedeli pripravení Stalinovi poskokovia – jeho asistent, podplukovník štátnej bezpečnosti Michail Gavrilovič Starostin, zástupca vojenského veliteľa vily Peter Lozgačov a napokon pomocnica v domácnosti, kuchárka Matriona Petrovna Butusovová.
Všetci čakali na prvý Stalinov telefonát, aby mu Butusovová priniesla raňajky. Nikto však nevolal, preto čakali ďalej. Stalin však nevolal ani o jedenástej a ani o dvanástej. Ochranka zachovala pokoj, pretože mali príkaz za žiadnych okolností nerušiť súdruha Stalina.
Takto vydržali až do neskorého popoludnia, keď už začali mať starosti. Podľa neskorších výpovedí obaja ochrankári sa navzájom vyzývali, kto má ako prvý vstúpiť do Stalinových izieb, no odvahu nenašli. Až okolo desiatej večer prišlo vyslobodenie – kuriér doručil súrnu depešu pre súdruha Stalina, čo bol konečne dôvod, aby Stalina vyrušili.
O 22.30 teda vstúpil Lozgačov s obálkou do Stalinových súkromných miestností. V tzv. malej jedálni našiel Stalina – ležal v pyžame na dlážke, pomočený a silno prechladnutý. Bolo zjavné, že takto leží už niekoľko hodín, možno od skorého rána. Silná mŕtvica ho zložila zrejme vo chvíli, keď sa šiel napiť alebo na záchod. Stalin bol ochrnutý, dýchal, mal otvorené oči, ale na otázky neodpovedal.
Lozgačov v hrôze zavolal pomoc, Stalina uložili na pohovku a zakryli dekou. Potom okamžite volal svojmu nadriadenému, ministrovi štátnej bezpečnosti Ignatevovi. Ten prikázal, aby zavolali Stalinovej pravej ruke, Lavrentijovi Berijovi a zložil. Beriju nevedeli zohnať, po hodine im však zavolal sám: „O chorobe súdruha Stalina nikomu nič nehovorte a nikam nevolajte.“ A tiež zložil.
2. marec Opäť sa nič nedialo, až okolo tretej hodiny ráno prišli do Kunceva Malenkov a Berija. Oboch voviedli do izby, v ktorej ležal Stalin prikrytý dekou. Malenkov mal obuté nové poltopánky, ktoré mu nahlas vŕzgali. Vyzul si ich a niesol v ruke, aby Stalina nerušil. Obaja zostali stáť pár metrov od Stalina a pozerali naňho. Potom po špičkách odišli.
Vonku si Berija privolal Lozgačova a prísne mu povedal: „Prečo vyvolávaš takú paniku, Lozgačov? Veď vidíš, že súdruh Stalin tvrdo spí. Tak ho neruš a nám daj tiež pokoj.“ Obaja odišli a celý personál vily sa šiel zblázniť. Až okolo ôsmej ráno prišiel Chruščov a oznámil, že o chvíľu prídu lekári. Prvá zdravotnícka pomoc na čele s ministrom zdravotníctva teda dorazila až 24 hodín po mŕtvici a lekári mohli skonštatovať len to, čo už všetci vedeli – že Stalinov stav je vážny a nemôžu mu pomôcť, krvácanie do mozgu bolo príliš masívne.
Lekári začali v kremeľskej vládnej nemocnici zháňať jeho chorobopis či zdravotné záznamy, no nič nenašli. Jeden z lekárov neskôr spomínal, že v celej vile nenašiel ani žiadne základné zdravotné pomôcky a medzi početným personálom nebol nikto so zdravotníckym školením.
Stalin po smrti. Jeho slávnostné vystavenie spôsobilo smrť stoviek ľudí, ktorých ušliapal dav.
Dohra Niekoľko dní sa pri Stalinovom lôžku v Kunceve striedali lekári, pričom v Kremli prebiehal skrytý boj o nástupníctvo. Stalin zomrel 5. marca 1953 o 21.50 vo veku 73 rokov. Keď túto správu slávnostne ohlásili celému štátu, na chvíľu sa v celej krajine zastavil život. Jeho kult bol taký silný, že väčšina národa ani na chvíľu nepochybovala, že zomrel geniálny vodca a nenahraditeľný kormidelník komunistického hnutia.
Počas rozlúčky so Stalinom hysterický dav v Moskve na smrť ušliapal stovky ľudí. Mocenský boj v Kremli potichu pokračoval ďalej a opraty do rúk napokon po mnohých intrigách získal Chruščov, ktorý dal popraviť Beriju a postupne odstavil celú starú gardu. Napokon v roku 1956 vystúpil na XX. zjazde komunistickej strany s tajným prejavom, v ktorom odhalil Stalinove zločiny, čím sa začal pomalý, celé desaťročia trvajúci pád komunistického totalitarizmu.
Stalinove telefonáty Stalinove nočné telefonáty boli postrachom pre mnohých vedúcich pracovníkov. Zachovalo sa svedectvo akademika Čikobavu, ktorý popísal Stalinovu reakciu, keď sa pri nočnej porade dozvedel, že zo svojich funkcií boli pred časom v Arménsku odvolaní akademici Ačarjan a Kapancjan. Stalin zodvihol telefón a požiadal, aby ho spojili s Jerevanom.
Telefón zodvihol miestny šéf strany Arutinov. Stalin sa ho spýtal, či v jeho republike pracujú muži menom Ačarjan a Kapancjan. Arutinov prisvedčil, že ich pozná, ale už nepracujú, pretože ich odvolali z funkcií. Stalin sa začudoval: „A to boli nejakí účtovníci, že ich prepustíte a oni si nájdu inú prácu? Priveľa náhlivosti škodí, súdruh Arutinov.“
Stalin zložil a na smrť vydesený Arutinov zvolal všetkých tajomníkov a prikázal, aby mu priviezli oboch akademikov. Ačarjan bol chorý, toho nechali tak, ale Kapancjana vytiahli z postele, odviezli ho k Arutinovi a on ho pre istotu okamžite vymenoval riaditeľom Ústavu jazyka Arménskej SSR.
Použitá literatúra: Žores a Roj Medvedev: Neznámý Stalin, Academia 2003
