WASHINGTON, BRATISLAVA. Označujú to za „epidémiu, ktorú nemožno ignorovať“. Odchádzajúci minister obrany Leon Panetta nazval samovraždy v americkej armáde najfrustrujúcejším problémom, ktorému musel čeliť vo funkcii.
Najnovšia štatistika ukazuje, že situácia je ešte vážnejšia, ako sa zdalo. V roku 2012 sa v americkej armáde zabilo 349 príslušníkov v aktívnej službe. Takmer každý deň jeden.
Oproti predminulému roku to bol nárast o 15 percent, čo je dvakrát toľko ako pred desiatimi rokmi. Od roku 1980, odkedy sa ráta štatistika, je to najviac. Menej Američanov zabil aj Taliban v Afganistane.
Zlepšenie minulý rok nenastalo napriek tomu, že počet vojakov zapojených do aktívnych bojov klesol.
Američania sa pomaly sťahujú z Afganistanu (momentálne ich tam je 66-tisíc), čoraz viac provincií prenechávajú miestnym silám.
Nevedel sa zaradiť
Práve odchod domov a snaha zaradiť sa späť do života môže stáť za depresiami vojakov, ktoré niekedy vedú až k samovražde. Svoj príbeh rozprávala americkým médiám Rebecca Morrisonová.
Fakty
Samovraždy v armáde
Vlani sa zabilo 349 ľudí.
O 65 percent z nich sa vedelo, že mali psychické problémy ako depresie.
Najčastejšie sú to bieli muži do 25 rokov, nižšie šarže.
60 percent vojakov sa zabije strelnou zbraňou, väčšinou osobnou.
Jej manžel Ian Morrison lietal ako pilot na bojových vrtuľníkoch Apache. V roku 2011 ho povolali do Iraku, kde za deväť mesiacov odlietal 70 misií.
V žiadnej z nich sa nedostal do priameho boja s nepriateľom, ich základňa však párkrát zažila raketový útok. S manželkou, ktorá bola doma v Texase, si telefonoval cez Skype každý deň.
Žiadne depresie neprejavoval ani na dovolenke doma. Jeho nadriadení ho chválili.
„Neobmedzený potenciál, pokračujeme v pridávaní väčšej zodpovednosti,“ znelo podľa Time v jednom z posudkov.
Po návrate domov sa stav Iana Morrisona zhoršil.
„Keď sa vrátil do Texasu, bolo preňho skutočne ťažké zaradiť sa,“ spomínala Rebecca pre Time. Ian nemohol spávať, trpel depresiami aj úzkosťami.
Vyhľadal aj pomoc, no nie vždy ju aj dostal. V deň svojej smrti sa snažil 45 minút dovolať na armádnu linku pomoci.
„Stále čakám,“ bola posledná esemeska, ktorú poslal manželke. Tá ho v ten deň našla v ich dome s prestreleným krkom.
V nebezpečnej zóne
„Teraz, keď znižujeme počet našich vojakov a vracajú sa späť domov, sú skutočne v nebezpečnej zóne. Vracajú sa späť k rodinám, ku komunite a musia nájsť pre seba zmysel,“ povedala pre AP Kim Ruoccová z mimovládnej agentúry Asistenčný program pre pozostalých tragédií, ktorá takisto prišla o manžela.
Kým v minulosti bolo samovrážd v armáde menej ako v bežnej spoločnosti, teraz je to naopak. Na stotisíc Američanov vychádza 12,4 usmrtení ročne, podľa AP na stotisíc vojakov 17,5.
Príčiny stúpajúceho počtu samovrážd amerických vojakov sa však nedajú zovšeobecniť. Podľa analýzy samovrážd z roku 2011 až tretina ľudí, ktorí sa v armáde zabili, nikdy neboli vyslaní do misie.
Nejde teda iba o depresie zo smrti a bojov, ale často aj finančné spory či problémy v rodine.
Pentagon sa stúpajúci trend samovrážd dlhodobo snaží zastaviť. Do roku 2009 podľa Time armáda zvýšila počet ľudí, ktorí majú na starosti duševné zdravie vojakov o 35 percent na 10-tisíc.
Robia kurzy, posilnili linku záchrany. Najnovšie štatistiky za rok 2012 však ukázali, že to stále nestačí.
