Izrael je krajinou imigrantov. Je to tak desaťročia. Teraz však podľa niektorých médií hrozí, že bude aj krajinou emigrantov.
Vraj viac ako tretina Izraelčanov uvažuje o emigrácii. Prevažne z ekonomických dôvodov.
Hneď sa pre to spustila hystéria. Že Izraelu hrozí únik mozgov, že pomer cien a platov je aj pre strednú triedu neúnosný a tak podobne. To je pravda. Ale buďme realisti.
Jedna vec je uvažovať, druhá vysťahovať sa.
Koľkí z tej tretiny zvažujúcich Izraelčanov aj robia niečo reálne pre vysťahovanie, koľkí z nich si naozaj nájdu v inej krajine prácu, vyhovujúce bytové podmienky, koľkým z nich sa podarí presvedčiť ich deti, aby sa vzdali svojej školy a priateľov, či zvládnuť tlak starnúcich rodičov, ktorí chcú mať vnúčatá pri sebe.
Mám x priateľov, čo o emigrácii uvažujú. Roky. Sú to ľudia, o ktorých by sa zamestnávatelia pobili, napriek kríze. Z ekonomického pohľadu by išli určite do lepšieho.
Stále neodišli. Vždy sa nájde niečo, čo ich odradí.
Napríklad aj posledný prípad streľby v americkej škole. Možno je to paradox, veď Izrael nie je práve bezpečná krajina.
Izraelčania však stále veria, že v Izraeli sú viac chránení ako inde. Lebo sú spolu, lebo majú silnú armádu a je ich ešte stále väčšina.
Úvahy o emigrácii vážne ohrozuje aj rastúci antisemitizmus. Je to fakt a mnoho ľudí s deťmi to odrádza od sťahovania sa.
Neznamená to, že ľudia z Izraela neodchádzajú. Odchádzajú, a často ide o špičkových odborníkov. Tým však trpí takmer každá krajina.
Ak ste kreatívnejší, výkonnejší ako väčšina ľudí vo vašom odbore, zákonite si myslíte, že doma nie je nikto prorokom.
Ja by som teda bola pokojná. Tretina ľudí z Izraela určite neodíde. Menej pokojní by však asi mali byť politici. Izrael je pre život tvrdá krajina, napriek tomu ľudia zostávajú. Často z nostalgie.
Nostalgia je však len emócia. Môže vyprchať. Rozumná vláda by preto ľudí mala motivovať, aby zostali, rozumnou politikou. Ekonomickou, sociálnou, ale aj zahraničnou.
