Jedným prekáža, že republikáni nechcú spolupracovať s demokratmi, hoci megadlh ohrozuje krajinu.
Druhým neochota demokratov priznať, že zdravotné poistenie pre seniorov a penzijný systém potrebujú reformu.
Každý to vidí inak, Ernie Hassan na to však kašle.
Už vyše päťdesiat rokov servíruje tradičné americké sendviče v tehlovom obchodíku na rohu jednej z detroitských ulíc.
Zažil Kennedyho, Nixona, Reagana, korupčné škandály, daňové úľavy, úpadok detroitských automobiliek a zmŕtvychvstanie americkej ekonomiky. Každému zo svojich zákazníkov pripravuje sendviče na mieru. Vlastnoručne a s hrdosťou.
Medzi rečou vykrikuje, „kto ťa miluje, bejby“? „Ernie!” odpovedá dav hladných čakateľov na sendvič.
Práve v deň hlasovania o fiškálnom útese mi vnútil hrsť plnú čokoládových pusiniek od Hersheyho. Keď som sa spýtala, prečo práve pusinky, bez váhania odvetil.
„Možno si mala ťažký deň. Keď rozdávam lásku a bozky, ľudia odchádzajú s úsmevom, bejby!” Ernie sa tak aj v časoch neistoty stal konštantou americkej každodennosti, v ktorej už nikto nič negarantuje.
To zvýšenie daní sa v skutočnosti väčšiny Američanov dotkne len minimálne. Stredná vrstva si môže do marca gratulovať. Potom čaká Kongres to, čo len oddialil.
Naozaj riešiť rastúci gigantický biliónový dlh a presadiť škrty. Inak štátom hrozí taký pád, že ani Ernieho láska k zákazníkom už nepomôže.
