„Ak by som to dokázala, na týždeň by som zariadila návrat k režimu, aby si mladí aj starí uvedomili atmosféru, v akej sa žilo,“ hovorí významná česká sociologička JIŘINA ŠIKLOVÁ.
Dvadsaťtri rokov po nežnej revolúcii vládne medzi ľuďmi dosť veľká skepsa. Aj vy to tak vidíte?
Ak dnes ľudia hovoria, že toto sme nechceli a že pre toto nezvonili kľúčmi, zvyčajne na to odpovedám, že žiadny režim sa nezrútil preto, že niekto zvonil kľúčmi. Radím im naštudovať si trochu marxistické učenie o základni a nadstavbe a potom pochopia, že socializmus už jednoducho nebol schopný ekonomicky ďalej fungovať. Kľúčmi to nikto nespôsobil.
Na základe čoho sa teda rúcajú režimy?
Je veľmi smiešne, že sa odvolávam na marxizmus, ale jedna z jeho základných téz je, že k zmene spoločenského systému, nie k zmene vlády, dochádza vtedy, keď sa spôsob vlastníctva výrobných prostriedkov stane brzdou ďalšieho rozvoja výrobných síl. A tiež vtedy, ak už vládnuca trieda nedokáže vládnuť existujúcimi prostriedkami a ovládaná trieda už nechce v daných podmienkach ďalej žiť. Socializmus sa preto rozpadol veľmi ľahko, bez výstrelu v celom bloku ZSSR, okrem Rumunska, kde dav skutočne lynčoval prvého tajomníka ich komunistickej strany a jeho ženu, teda Ceaušescuovcov. Nikto nezomrel okrem niektorých ľudí, ktorí sa opili a spadli pri oslave búrania Berlínskeho múru.
Čo ste cítili v novembri 1989?
Neočakávala som, že zmena vtedajšieho systému bude viesť k raju na zemi. Prečo by v ňom mala žiť práve naša hlúpa generácia? Domnievala som sa len, že bude možné, aby sa tu vytvorila spoločnosť, ktorá bude niečo medzi kapitalizmom a socializmom.
Že bude zmena výhodná hlavne pre vládnuce vrstvy, sme si v tom čase zrejme neuvedomovali.
Prevraty sa robia tak, že sa hovorí k ľuďom veľmi jednoduchými heslami a potom sa už všetko odohráva na základe volieb. V roku 1992 sme si zvolili veľmi pravicové strany, ktoré jasne hovorili o tom, ako chcú ďalej pokračovať. Keby ľudia skutočne nechceli privatizáciu a reprivatizáciu, tak by si ju neodhlasovali v dvoch po sebe nasledujúcich slobodných voľbách a nepodieľali by sa na kupónovej privatizácii. Ľudia si mali uvedomiť, čo sa stane, ak sa znárodnené podniky rozoberú. Viem, že tomu nerozumeli, ale to nie je ospravedlnením. Dnes majú pocit, že ihneď po novembri sem prišli medzinárodné investičné spoločnosti. Ale to je naivita, z ktorej mi je niekedy až smutno. Ľudia si neuvedomujú, že vlastníctvo a demokracia nie je to isté.
Prečo nemajú články v novinách dnes už takmer žiadny konkrétny dopad na situáciu?
Kým sme mali obmedzené zdroje informácií ako Slobodná Európa, Hlas Ameriky či BBC, tak malo slovo oveľa väčší význam než dnes. Havlov prejav Slovo o slove mal preto taký dopad, pretože v tom čase sa význam slova precenil. V situácii, ktorá zdôrazňovala len jednu jedinú pravdu a jedinú politickú moc, bolo pomenovávanie skutočnosti niečím skutočne prevratným. Zdalo sa, že stačí pravdu vysloviť. Keď však pravdu vyslovíte v demokratickej pluralite, tak sa toho veľa nestane, všimne si to iba pár ľudí.
Neparalyzuje to občiansku angažovanosť?
Za svojimi cieľmi musíte ísť veľmi pomalým procesom. V Prahe sme pred rokom a pol založili na dobrovoľnej báze združenie Verejnosť proti korupcii. Každá kauza je rozpracovaná, podáme priamo trestné oznámenie na toho či toho, a potom to dáme médiám. Postupujeme tak, ako sa kedysi postupovalo pri vypracovávaní textov Charty 77. Samozrejme, že si každý novinár niečo vytrhne, ale začne sa o kauze hovoriť a situácia sa tým natoľko zmení, že už ten niekto nemôže byť automaticky zvolený do verejnej funkcie.
Koľko káuz ste už takto spracovali?
Doteraz asi šestnásť. Ak ste mladý, tak z toho asi nebudete mať uspokojenie, lebo všetci, samozrejme, opomenú význam ľudí, ktorí pôvodne tie informácie zozbierali. Ale ja už vo svojom veku nemám pocit, že za všetkým musí byť viditeľný jednotlivec. Na to, že veci nemusia byť vždy podpísané, som si zvykla zrejme už v čase, keď som bola jednou nohou alebo aj skutočne vo väzení a mohla som mať len tajné uspokojenie z toho, že som napomohla niektorým textom, aby vyšli v zahraničí.
Vaše ego neprotestovalo?
Márnomyseľnosť som si musela dávno odbúrať. Moje superego tým bolo však uspokojené. No trochu ma mrzí, koľko ľudí si už nevie spomenúť, čo im na minulom režime prekážalo a ako sa vtedy žilo. Ak by som to dokázala, na týždeň by som zariadila návrat k režimu, aby si mladí aj starí uvedomili atmosféru, v akej sa žilo.
Všelijaké hnutia sa dnes radikalizujú s odôvodnením, že situácia je už skutočne veľmi zlá. Je?
Nemám tieto reči rada, kiež by si títo ľudia predstavili, čo je to skutočné dno. Ale to si vaša, ale ani moja generácie predstaviť nedokáže. Ak sa dnes odhaduje, že to všetko pôjde skutočne zle, dostaneme sa na úroveň roku 2008, tak v čom je problém? Ešte sme nehladovali. Ak Havel opakoval, že rast rastu je nezmysel, robili si z neho posmech. Ale to azda ľuďom dôjde. Ak nie, tak budú mať robotu tí, ktorí budú upratovať po demonštrantoch.
Aj vy ste však dosť kritická voči súčasnej spoločnosti.
Samozrejme, že sa zasa stávam kritikom aktuálneho politického režimu, inak by som asi dosť dobre nemohla zostávať intelektuálkou. Nedávno vyšiel zborník Intelektuál vo verejnom priestore a všetci autori sa zhruba zhodujú na tomto pocite. Po rozpade východného bloku sa zvýraznili nedostatky západného systému. Dovtedy sa vzájomne držali oba bloky v šachu. Kapitalizmus po páde socializmu prestal mať alternatívu. V šesťdesiatych rokoch musel brať vážnejšie aj vlastných kritikov. Vtedy boli hovorcami revoltujúcich napríklad predstavitelia frankfurtskej školy ako Herbert Marcuse, Jürgen Habermas, Erich Fromm a stovky ďalších. Dnes by sme mohli kritikov zredukovať ešte tak na Slavoja Žižka. Ale to je skôr provokujúci človek, ktorý sa nadchýna svojou popularitou.
Aj Václava Havla kritizovali za stratu kritického odstupu od nového systému.
Havel bol hovorcom istých názorov, ale keby to skutočne ľudia nechceli, nemohol by vôbec nič zmeniť. Ak dnes naňho nadávajú, tak im poviem len áno, vyhrali ste, Havel nemal pravdu, zvíťazila lož a nenávisť. A na to sa zas ľudia nahnevajú. To je však podľa mňa správna pozícia, trochu ľudí naštvať a potom sa vzdialiť. Nakoniec im to predsa len dôjde, ako keď sa dovarí polievka, aj keď ste už vypli sporák.
V čo teda veríte?
Verím na dennú prácu a na občiansku spoločnosť. Keď ľudia dnešnú spoločnosť kritizujú, zvyknem sa ich pýtať, čo urobili oni, aby taká nebola. Často odpovedajú, že oni nič nemôžu. Ak Havel písal o moci bezmocných, teraz by sme mali napísať esej o pocite bezmocnosti ľudí, ktorí sú však de facto mocní, nielen tým, že chodia k voľbám, ale aj tým, že môžu konať vo svojom okolí. Ale toto je veľmi málo populárne pripomínať.
Je jednoduchšie protestovať proti korupcii na námestí ako na vlastnom pracovisku?
Ľudia mi hovoria, že by ich hneď vyhodili a ja im odpovedám áno, tak to je. Podobne vyhodili z práce pár disidentov.
Vy ste sa za distribúciu zahraničných kníh do Československa dostali v roku 1981 do väzenia. Ľutovali ste niekedy, že ste to riskovali?
Vôbec nie. Vedela som, čo robím, necítila som sa ako obeť. Dokonca som vo svojej obhajobe povedala, že chápem, že toto sa v totalitnom režime nemá robiť, preto prijímam svoje odsúdenie. Ale dodala som, že v iných politických režimoch by sa to, naopak, považovalo za kultúrny čin. Lenže to už boli osemdesiate roky. Výhoda bola aj v tom, že som vedela, že sa o tom médiá dozvedia a že som tým bola trochu chránená. Preto má cenu podporovať všetky hnutia a revolty inde vo svete. My na tú diaľku nevieme povedať, kto skutočne protestuje a kto sa nám javí mediálne atraktívny ako Pussy Riot. Našou úlohou nie je posudzovať, ale umožniť, aby ich bolo v našich slobodných médiách počuť, tak ako to kedysi aj našim disidentom umožnili na Západe. Sme im to dlžní.
Jiřina Šiklová (1935) česká sociologička a publicistka. Vyštudovala históriu a filozofiu na FF UK v Prahe. Spoluzakladala Katedru sociológie FF UK. V šesťdesiatych rokoch bola súčasťou reformného hnutia KSČ, podpísala výzvu Dvetisíc slov, v roku 1969 odišla zo strany aj zo školy, neskôr pracovala ako upratovačka a sociálna pracovníčka na geriatrii. Podpísal Chartu 77, za distribúciu zahraničných kníh do Československa bola v roku 1981 aj s niekoľkými Slovákmi uväznená. V deväťdesiatych rokoch sa vrátila na Karlovu univerzitu, kde založila a viedla Katedru sociálnej práce. Iniciovala aj vznik knižnice Gender Studies v Prahe. Je držiteľkou viacerých ocenení vrátane titulu Žena Európy. Známa je aj ako autorka kníh Deník staré paní (2003), Dopisy vnučce (2007), Matky po e-mailu (2009).
